Rozhovory

Peter Lipa: Moja taktika je učiť sa od lepších muzikantov

Koncerty Petra Lipu sa vyznačujú prirodzenou eleganciou. Nie je hmatateľná, ale každý cíti, že sa ocitá v dobrej spoločnosti. Na to som sa tešil, keď pred dvoma rokmi prišiel do rodného Prešova, kde v klube Stromoradie predstavil naživo svoj aktuálny album Dobré meno. Prečítajte si náš rozhovor, ktorý vznikol krátko po vystúpení. Odkladal som si ho na príležitosť, že sa do Stromoradia vráti, na čo si budeme musieť chvíľu počkať, zároveň sa to v týchto dňoch hodí, pretože mu pribudol ďalší rok od vydania. Atmosféru z tohto večera zas priblížia fotografie mladého prešovského fotografa Adama Zvolenského. 

Peter Lipa, Stromoradie 2019
Copyright: AtoZ
« z 14 »

Bolo pre teba náročné, robiť si dobré meno v muzike a živote?

To je taký celoplošný aj celoživotný problém. Možno som si to zo začiatku neuvedomoval, ani teraz si to nejako veľmi neuvedomujem, ale celý môj životný postoj aj moje správanie bolo také, aby som mal dobré meno. Nechcel som ľuďom robiť zle, nechcel som, aby na mňa zle spomínali a niekedy som aj radšej ustúpil, aby bol pokoj. Preto si myslím, že sa mi to podarilo. Ale keď sa teraz prihlásia tí, u ktorých dobré meno nemám, bude ma to mrzieť. Samozrejme sa občas stáva, že za mnou niekto príde a povie alebo anonymne napíše, keďže dnes je taká móda, „čo to ešte spievate, načo, veď to je strašné, načo tu otravujete“ atď. Sú aj takí ľudia. V takých prípadoch sa mi to nepodarilo, ale to sa celoplošne ani nedá. Snažím sa zachovať si dobré meno aspoň v mojom okolí, medzi ľudmi, s ktorými som každý deň. Aby na mňa v dobrom spomínali, eventuálne, aby sa tešili, že ma opäť stretnú, a že to bude príjemné. To je taká jednoduchá životná filozofia. 

Dnešný vypredaný koncert je krásnou odpoveďou pre tých, čo vypisujú na internete takéto nezmysly. Navyše si tu zažil pekné zvítanie so spolužiačkou, ktorá ti po koncerte darovala kyticu kvetov. Máloktovie, že to niekedy patrilo k podujatiam.

Áno, kedysi sa dávali umelcom kvety. V divadelnom prostredí je to dnes ešte samozrejmý zvyk. Dnes som dostal kvety od Martušky, ďakujem veľmi pekne. Myslím, že sa volala Valentová, ale nie som si istý. Pri týchto stretnutiach so staršími spolužiakmi alebo priateľmi mi vždy napadne, že by bolo ideálne, mať starú fotografiu a vidieť ako vtedy vyzerali. Pred piatimi rokmi som mal v Prešove maturitné stretnutie a tam som sa musel pýtať, kto sa ako volá.

Ako to máš pri hudobníkoch, ktorí vystupujú na tvojich podujatiach? Spoznáš ich hneď? Predsa len promo fotka môže trochu zavádzať.

Pri muzikantoch, ktorých pozývame, sa zaoberám s ich vystúpením a záznamom z koncertov vopred, takže už tuším, kto to asi je. Ale stane sa, že človek zrazu vidí pred sebou niekoho a vôbec mu nedôjde, že to je ten, ktorého počul alebo videl na nejakom videu. Najmä ženy sa vedia dokonale zmeniť. Ešte aj na skúške vyzerá ináč a príde na koncert ako iný človek. Druhá vec je môj vek. Je prirodzené, že zabúdam novšie veci, tie staré si pamätám. Na Martu som si spomenul, ale keby si chcel vedieť, s kým som bol pred týždňom, možno by som nevedel. 

Vďačne si zahrá s dobrým hudobníkom

Spomínam si, že koncom roka 2009 sme sa stretli v štúdiu IMT Smile, keď nahrávali nový album 2010: Odysea Dva, na ktorom tiež účinkuješ. S Ivanom (Táslerom) ste sa bavili o fráze „život ma prehol cez koleno“. Myslel som si, že to bude aj na albume smajlov, ktorým texty píše väčšinou Vlado Kraus. Spomínaš si na tento moment?

To si nespomínam, ale dnes som hral pesničku Život ma neraz prehol cez koleno, ale to je iný text. Napísal ho Rudo Rusiňák. Vlado je veľmi dobrý textár a dnes tak trošku vymiera textárske remeslo. Väčšina muzikantov si píše vlastné texty. Ideálne je, keď si muzikant dokáže vymyslieť melódiu, zaspievať ju a vie si k nej napísať aj text. To je dokonalý pesničkár. Taký už nepotrebuje textárov. Ale Vlado je hádam jediný z mladšej generácie, ktorý je veľmi frekventovaný a píše pre mnohých interpretov.

Vždy si mal vzťah k mladým muzikantom. Dodávajú ti spolupráce s nimi nejakú silu, energiu alebo je to akási núdza, či dobrá finta ako prežiť v modernej dobe?

Dnešní mladí muzikanti majú k súčasnej hudbe  úplne iný vzťah ako my, ktorí to vidíme cez náš starý filter a hľadáme, čo z toho starého sa nachádza v novej muzike. To oni nepoznajú. Majú celkom iné pohľady, celkom inú filozofiu, takže to vnímajú ináč a ináč tej hudbe rozumejú. A to sa mi na tom páči. To je prvoradé.

Sú to veľmi kvalitní ľudia, dobrí, mysliaci muzikanti, ktorí majú svojské, vlastné názory na to, čo sa dnes hrá a vlastnú optiku. Pre mňa je veľmi vzácne, keď môžem s takýmito ľuďmi robiť, pretože mi otvoria oči.

Celý život som sa učil od muzikantov. Moja taktika bola hrať vždy s lepšími muzikantmi ako som ja sám, lebo som sa od nich mohol niečo naučiť a to platí dodnes. Keď príde akýkoľvek talentovaný, dobrý, mladý hudobník a je ochotný so mnou niečo robiť, ja som len vďačný. Pre mňa je to stále dobrá škola, lebo sa učíme celý život. V muzike neexistuje, že stačilo. O deň alebo o hodinu príde niečo nové a toto už nepoznám. Takže človek musí otvárať ďalšiu knihu, otvárať uši a počúvať niečo nové.

Dnešná hudba je iná

Dnešní mladí fanúšikovia by teda mali mať iné uši ako mali ich rodičia?

Určite. Musíme rozlišovať dve veci, živú a reprodukovanú hudbu. Reprodukovanú počúvajú ináč ako sme ju počúvali my. Hľadajú v nej iné kvality. Akurát som s jedným kamarátom hodnotil, že dnešné pesničky sú úplne iné, čím nechcem povedať, že sú lepšie alebo horšie. Ale iné ako pesničky, ktoré sme poznali. Melódie sa vytrácajú, opakujú, je to trošku zjednodušené a takisto sa vytrácajú harmónie. To znamená, že celá dnešná hudba trošku ináč vyzerá a preto ju musia hrať ľudia, ktorí takto isto rozmýšľajú. My na to máme iný pohľad. Tí ľudia počujú niečo iné a hrajú niečo iné, ale mne sa kombinácia týchto dvoch vecí páči. A tí z mladých hudobníkov, ktorí majú ambície to robiť úspešne celý život, majú naštudovanú aj starú muziku. Prešli si nejakým školením, vedia, čo to bolo kedysi a kto vlastne založil to, čo sa dnes hrá, kto je za ktorým štýlom atď. Jazzmani študujú bežne na vysokých školách a to, čo bolo kedysi prirodzené a vzniklo ako prirodzená výpoveď niektorých hudobníkov, to sa zmapovalo, zdokumentovalo, je z toho teória a učí sa to na školách.

Človek, ktorý to vymyslel, nemal v hlave žiadnu teóriu. Len prišiel, zahral a ukázalo sa, že jeho hranie bolo geniálne. Preto to ľudia rozpitvali, rozanalyzovali, urobili z toho učebnice a dnes sa to učí. Dnes ľudia presne vedia, ako ten človek vtedy hral. 

Najvyšší stupeň v hudbe predstavujú skladatelia

V populárnej hudbe si mnohí všimli, že Češi chceli niekedy hrať ako Buty alebo Mňága a Žďorp. Tak vznikli kapely ako Chinaski, Kryštof a pod. Na Slovensku sme mali Prúdy, Collegium Musicum, Elán, potom prišli IMT Smile a ich súputníci, ktorých mladší začali kopírovať. S nasledovaním domácich vzorov sa teda stretávame aj v našom, Československom kontexte a mnohí si povedali, že to tak chcú hrať, pretože sa im to páči.

Keď príde niekto s niečím zásadne novým a dobrým, okamžite má na druhý deň nasledovníkov. Jednoducho, keď je to dobré, je to bacil. Nakazí celé svoje okolie a potom sa čaká na ďalšieho. Lenže aj to posúvanie figúrok o jedno políčko je zaujímavé. Nemusí to byť hneď kôň, ktorý na šachovnici skočí cez 3 políčka a do L, môžu to byť len pešiaci. Bolo toľko skupín, ktoré hrali ako Beatles a hrali dobre, tiež boli úspešní a to je v poriadku. A potom sa zas čaká na niekoho, kto urobí väčšiu revolúciu. Nakoniec sa ukázalo z celého toho okruhu, od ľudí, ktorí organizujú koncerty, ktorí počúvajú, hrajú, nahrávajú, vydávajú, že najdôležitejší sú skladatelia. Tí robia hudbu. Ten, ktorý to vie napísať a ostatní pozerajú na to, ako to dobre vymyslel. To je podľa mňa ten najvyšší stupeň existencie v celom hudobnom biznise a práve títo ľudia posúvajú veci ďalej.

Často sa stáva, že skladateľmi sú kolektívy. S nápadom príde jeden, ale aranžmá vzniká v kapele. Tak sa rodia ikony.

Označujeme to za „super trend“ lebo vytvorili jednu zvukovú ikonu. Napríklad si povieme: „To je také Stingovské“. Lebo Sting je ikona. Preto k nemu prirovnávame mnohé veci, ktoré sa podobajú. A na tomto princípe ten umelecký pohyb, pohyb hudby pokračuje ďalej a ďalej. Preto sú tie malé kroky dôležité, lebo aj tie posúvajú. Keby sme urobili strih a preniesli sa o 10 rokov ďalej, možno nájdeme niečo nové. V jednej dobe sú to ale iba malé posuny. 

Čo nikdy nevymrie je klubové hranie. Ako sa ti dnes hralo v Stromoradí?

Fantasticky. Myslím, že Prešov ešte taký klub nemal. Som rád, že je taký, aký je a cítim, že sú za tým muzikanti, ktorí to robia pre seba a pre ďalších kolegov hudobníkov, to je veľmi dôležité. Ešte ste noví, ešte to je krátko, ale keď budete existovať už takých 5 rokov, to bude skúsenosť oveľa väčšia a budete vedieť, čo funguje a čo nie. Ale je to úžasné, mne sa to veľmi páčilo a myslím si, že sa sem rád vrátim. 

foto: Adam Zvolenský (atoz.photo)

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

More in:Rozhovory