RozhovoryReportáže

Oskar Rózsa: Marek Brezovský bol aj metalista a páčila sa nám rebélia punku

Projekt Hrana sa predstavil v Prešove

Ak by sa písal rok 1991, pravdepodobne by ste v uliciach Bratislavy alebo na Kolibe natrafili na dvoch talentovaných mladíkov Oskara Rózsu a Mareka Brezovského. O tri roky neskôr ich rozdelila Marekova smrť. Jeho hudobný odkaz je však stále živý najmä vďaka koncertom Hrany, ktoré organizuje Oskar Rózsa. Pri príležitosti vypredaného koncertu v prešovskom Stromoradí, si slovenský muzikant našiel chvíľku na krátky rozhovor.

Keď si na pódiu s Projektom Hrana, je to pre teba o cestovaní v čase?

Je to cestovanie v čase. Dokonca teraz, keď sme hrali koncerty z komornej tvorby Mareka Brezovského, mal  som počas koncertu niekoľkokrát veľmi silné flashbacky, pretože sme tie skladby hrávali už ako šestnásť roční študenti konzervatória a to má človek naozaj zaryté v kostiach.

V súvislosti s Marekovou hudbou sa hovorí o nadčasovosti. Prečo?

Marekova hudba je principiálne nadčasová, to je evidentné, lebo aj po 25 rokoch na ňu úplne spontánne reagujú malé deti. Je to jasný ukazovateľ toho, že to nie je hudba, ktorá je spoločnosti podstrčená médiami, ale má absolútne silné parametre osloviť dušu, ktorá ešte nie je nijakým spôsobom ovplyvnená alebo nebodaj zmanipulovaná akýmisi spoločenskými konvenciami či pseudoestetickými trendmi, ktoré znejú z rádií.

Poďme trochu cestovať časom. Je leto 1991, čo robíte s Marekom?

V ´91? To sme mali asi osemnásť. Pravdepodobne sme sa v tom nespútanom období flákali po bratislavských uliciach. Chodili sme na amfiteáter, do kina, hrali muziku a často sme chodili do lesa. Občas sme aj opekali, bola to veľká sranda, ale v podstate si nemyslím, že sme robili niečo iné než väčšina mladých ľudí. Dodnes si pamätám ako sme na bratislavskej Kolibe bežali po tej veľkej lúke, kde sa v zime lyžuje a tešili sa zo života. 

Prezentoval ti Marek muziku, ktorú skladal a ako to prebiehalo?

Obvykle som bol jeden z prvých poslucháčov jeho vecí. Samozrejme prvý bol otec Ali a rodina doma, ale Marek, keď niečo dopísal alebo došiel s nahrávkou z rozhlasu, ako prvú vec, ktorú sme spravili bolo, že sme si to spoločne vypočuli. Alebo keď mal nejaký nápad, tak mi ho hral pri klavíri. Zaujímal ho svojím spôsobom môj názor. Boli sme blízki priatelia, muzikantsky sme to cítili veľmi podobne. A vďaka tomu som dnes schopný interpretovať jeho hudbu relatívne blízko tomu, ako ju cítil. Vyrastali sme spolu, tešili sa z rovnakých vecí, počúvali rovnakú muziku a ovplyvňovali sa navzájom. 

Na to, aby ľudia spolu mohli byť a tvoriť, musí medzi nimi fungovať povestná chémia. Zaujíma ma, či ste k sebe dokázali byť aj kritickí?

Vyslovene negatívne určite nie. Pamätám si situáciu, kedy sme u neho doma improvizovali asi 2 hodiny. Marek na klavíri, ja na synťáku, nahrávali sme si to a na druhý deň, keď sme si to vypočuli, to nebolo bohviečo. Boli aj také situácie, keď sme boli kritickí voči tomu čo hráme a nie všetko boli úplné perly, ale tak to je pri improvizovanej hudbe. Marek hral v podstate stále.  Keď bol klavír v blízkosti, neexistovalo nič, čo by ho od toho klavíra odpútalo. Tým pádom aj stále trénoval improvizáciu a nové postupy. Napríklad chodil hrávať na Ľudovú školu umenia malým baletkám. Vždy bol pri tom najšťastnejší. Hovoril mi, že to bola pre neho najväčšia hudobná sloboda, lebo si mohol hrať svoju hudbu, krásnu, jemnú, detičky na to hopkali, šťastie v priamom prenose. 

Vieš povedať, z čoho pramenila Marekova inklinácia k punkovej hudbe?

Brezo mal rád tvrdú muziku a bol dušou aj metalista. Páčil sa mu hlavne heavy metal a boostrované gitary. Aj preto hrával druhú gitaru v kapele Avanavany. Punk má niečo do seba, pretože punk vie byť inteligentný. Nemusí to byť hlúpy punk. Mali sme radi Dead Kennedys, Peter and the Test Tube Babies a koniec koncov aj Sex Pistols, lebo v tej jednoduchosti sa skrýva veľká možnosť osloviť a samozrejme texty. Rebeliózny aspekt punku bol veľmi potrebný pre vyjadrenie. Je to priamočiara hudba s dôrazom na texty.

Spomínal si, že sa ti s Marekom zvykne snívať. Kedy to bolo naposledy a o čom ste sa bavili?

To bolo dávno. Viac sa mi o ňom zvyklo snívať v období prvých desiatich rokov po jeho smrti. Teraz sa to deje v iných momentoch, keď sa robí hudba a je to o to vzácnejšie, pretože sa to nesníva, ale deje. Sny boli skôr pocitové a nešlo o nejaké konkrétne veci. Teraz som čítal titulok rozhovoru s Massive Attack, ktorý znel: „When you play music, you´re waking up old Gods“, čiže keď hráš hudbu, prebúdzaš starých bohov. 

Hudba je naozaj archaické médium, ktoré je na tejto planéte od nepamäti a je to rezonančné médium. Už dnešná veda má pádne dôkazy o tom, že rezonancia a vibrácia majú vplyv na živú hmotu, na rast rastlín alebo mrazenie kryštálov. Keď púšťaš negatívnu hudbu, tak ten  kryštál vytvorí divný tvar a keď pustíš konsonantnú, krásnu, harmonickú hudbu, tak vytvorí zaujímavú mandalu, vznikajú fraktálové útvary. 

Hudba je veľmi silné médium a pokiaľ, netvrdím, že jestvuje, ale pokiaľ je nejaký vyšší svet nad tým naším, tak ten duch tam je, on tam žije stále. Fyzická smrť na našej fyzickej planéte je len časť príbehu. A my, tým, že tú hudbu hráme, tak tomu duchu energeticky pomáhame, aby mal dostatok sily fungovať. 

Veríš na duchov?

Verím, lebo mám zopár životných skúseností, kedy som bol účastníkom komunikácie, ktorá presahovala päťzmyslové vnímanie. Verím v energiu, ktorá spája ďaleko viac ako to, čo sme schopní našimi piatimi zmyslami porozumieť. A ja to vidím aj na mojej mačke, koľkokrát sa len tak strhne, zadíva sa niekam. 

Existuje podľa teba posmrtný život?

Myslím si, že do veľkej miery záleží na tom, čomu človek verí tu, akým spôsobom žije a po čom túži. Rád by som veril v to, že vesmír je natoľko spravodlivý, že každý si tam nájde svoje miesto. Je množstvo svedectiev ľudí a to sa ráta na desaťtisíce, ktorí prežili klinickú smrť, ktorí mali zážitky nevysvetliteľné cez prizmu konvenčnej vedy. Áno, verím v posmrtný život . Viera je tiež dôležitá na to, aby človek neupadal do depresie a nestal sa otrokom len materiálneho vesmíru.

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

More in:Rozhovory