Rozhovory

Mišo Malicher v rozhovore: Každej kapele želám, aby mala aspoň raz 10 000 ľudí na koncerte

Mišo Malicher patrí k najvýraznejším postavám v pozadí slovenskej hudobnej klubovej scény. Vo svojej pesničke ho spomína Vypsaná Fixa, ktorej po rokoch zorganizoval prvé spoločné turné s Chiki liki tu-a. Nielen hudobníci ho majú spojeného s nitrianskými klubmi Stará Pekáreň, Valašský Šenk alebo Nájomná Jednotka 210, ktorá bola prvým hudobným klubom, ktorý skončil kvôli pandémii. Mesto Nitra následne ponúklo Mišovi Malicherovi a ďalším dvom jeho spoločníkom priestory Kina Lipa, ktoré sa teraz snažia oživiť. Doposiaľ zorganizoval vyše tisícsto rôznych podujatí. Má blízko nielen k hudbe, ale aj divadlu a výtvarnému umeniu.

Si tajomný človek, prezraď nám, aké sú tvoje korene?

Som z Kysúc, a tým je povedané všetko. Aj keď tam nežijem. Keď si Kysučan, tak je to navždy. 

Aký si mal vzťah k muzike? Počúval si ju odmala alebo si sa k nej dostal neskôr, až keď si začal robiť koncerty?

K muzike som sa dostal cez punkovú scénu a to mi aj ostalo. Jeden z prvých koncertov, na ktorom som nejako spolupracoval, bol koncert Davovej psychózy a mal som možno pätnásť rokov. Hrali v Čadci, doteraz si to pamätám, organizoval to môj kamoš. Neviem, s čím som mu pomáhal alebo čo som tam robil, ale nie je to dôležité, lebo si pamätám, že to bol prvý koncert, pri ktorom som bol v pozadí. 

Pre tínedžera to musela byť veľká sranda?

Jasné, masaker. Vtedy sme ešte mali kazety, hoci si to úplne presne nepamätám, a dokonca som mal vinyly, na ktorých boli punkové výbery. Na jednom z nich som prvýkrát počul kapelu Hrdinové nové fronty, ktorá podľa mňa existovala chvíľu, aspoň pre mňa, a potom, až keď vydali diskografiu aj so zlými nahrávkami, som si kúpil ich cédečká. To som mal vtedy veľmi rád. Výslovne ma baví punková muzika. Nová. Stará. Ideálne, keď je československá.

Mišo Malicher Nitra Kino Lipa

Po zahraničnej muzike si sa neobzeral?

Iba na tie punkové skupiny a prešiel som si samozrejme Nirvanami, Metallicami a podobnými. Ale to si už v aute nepustím. Teraz počúvam už len audioknihy. Hocikto, s kým sa stretnem a dá mi nejakú muziku, či už je to jeho tvorba alebo niečo, čo sa mu páči, všetko si vypočujem. Dokonca som bol isté obdobie jeden z mála ľudí na Slovensku, ktorý poznal všetky hip-hopové kapely. Počúval som všetok hip-hop, ktorý sa nahrával v boome, keď vznikla prvá platňa Kontrafaktu a všetci robili hip-hop. Skutočne som si vypočul všetky garážové kapely. Hrozné nahrávky z garáží a pivníc, ktoré som si poctivo vypočul. Niekde tu dokonca mám obrovskú škatuľu s týmito kapelami a neviem, či niekto z nich je slávny. Neanalyzoval som, kto je kto a tak, len ma to veľmi bavilo počúvať náš slovenský hip-hop. Samozrejme kvôli textu, pretože hip-hopovej hudbe až tak nerozumiem. Ale texty ma bavia vo všetkom. Keby som ti to pohľadal, pošťal by si sa od smiechu. 

Už dlhšie sa hovorí, že čo bol pre nás punk, je teraz hip-hop pre mladých, akurát, že hip-hop sa stal mainstreamovým žánrom. 

Áno. Ide, šľape a ja to vlastne prajem všetkým hudobným štýlom a žánrom, nech im ide karta. Každej kapele by som želal, aby mala aspoň raz v živote na koncerte 10 000 ľudí. Ale na svojom, nie na námestí alebo kačacích hodoch. Každému by som želal zažiť to aspoň raz za život.

Kedy si sa presťahoval do Nitry?

Prišiel som sem do školy. Mám vyštudovanú politológiu na filozofickej fakulte. Profesijne by som sa mohol venovať tým srandám, ktoré sa teraz dejú okolo nás. Vždy ma to lákalo, ale nikdy som nemal odvahu to robiť. Aj boli ponuky a bol som pri vzniku rôznych spoločenských aktivít, no nikdy som nemal odvahu vstúpiť do nejakej politickej strany. Dve ponuky som mal už na škole. Možno by to teraz bolo úplne inak. Bol by som vo vláde a bolo by ešte horšie. Alebo ešte lepšie. Ale do Nitry som prišiel v osemnástich a odvtedy tu žijem. Teraz mám 44. Mišo Malicher Nitra

Ako dlho si robil barmana v Starej pekárni, kým si prešiel k organizovaniu koncertov?

To bolo dobré. Rád na tom spomínam. Neviem ako dlho to bolo, ale pomerne dlho. Potom som tam zostal robiť ako dramaturg a neskôr som si otvoril Valašský Šenk a už to išlo iným smerom. Ale v Starej pekárni som prežil veľa, veľa krásnych, romantických a poetických večierkov. Aj krásnych koncertov. Veľkých. Zažili sme všetko.

Robil som veľké množstvo techno akcií. U nás to fičalo. Vtedy som tomu vôbec nerozumel, ani teraz tomu nerozumiem a napriek tomu všetkému som tie parties robil a bol to pre mňa úplný zážitok. Vôbec som tej hudbe nerozumel, ani ničomu, nerozoznal som jediného dídžeja. Oni ich tam mali vždy desať najväčších. Mraky ľudí. A musím povedať, že som to robil triezvy, a to som bol jediný. Bol to úplne bizarný svet, keď si ľudia chodili objednávať. Tam som zažil strašné veci. Od absolútne nezmyselných objednávok až po vyťahovania jazykov na parkete. Aj fyzického útoku, keď nám došla jemne perlivá minerálka. 

Tá je vždy dôležitá na techno parties. 

Fú, to som pochopil hneď, že na druhej to bez tohto nápoja nepôjde. 

Príde mi to ako totálna „úchylárna“. Ja by som to nedal – robiť niečo, čo mi nesedí. Bavil ťa ten bizár?

Rozumiem. Áno, bavilo ma to. Pre mňa to bol úplne iný svet. Rovnako ako (a to je môj problém) nerozumiem tvrdej muzike, death metalu. A rovnako som urobil mraky týchto koncertov. Aj to bol pre mňa čistý bizár. Tak ako som sa veľmi tešil a bavil na techno parties, tak som sa tešil na tieto. Smial som sa od osemnástej, keď sme otvorili, až do rána do šiestej. Nikto nevedel, čomu sa smejem. Boli sme taká partia za barom. Sedem kapiel a minimálny rozdiel, podľa nás samozrejme. Fanúšikovia to rozlišovali. Hlavne ma bavili debaty fanúšikov o tvorbe dotyčných skupín. Keď si mu nahodil a povedal: „Prosím ťa, majú oni nejaký známy singel?“ To som vyhľadával.

Alebo keď bola chvíľka voľného času a niekto sa pri bare bavil o novom albume nejakej kapely, o ktorej som do toho dňa nepočul, alebo kým priniesli plagáty a aj tak som nedokázal prečítať, čo tam je. Nikdy som nevedel, kto hrá. To neprečítaš. Čiže, keď prišli, dozvedel som sa, kto hrá, zapamätal si to, a keď sa bavili o novom albume, chodil som a že „Počúvajte, predošlá doska bola lepšia.“ Ale aj tieto koncerty som mal rád. Mám rád všetky koncerty. A ešte radšej ako koncerty mám rád to, čo sa deje medzi ľuďmi na koncertoch. Je to veľmi silná komunita a mám ju rád. 

Bolek Polívka a Mišo Malicher

« z 9 »

 

Ktorý koncert bol ten, keď si nadobudol pocit, že si naozaj organizátor?

Nemal som tento stav. Išlo to plynulo. Prešiel som z baru dopredu. Spredu na bránu. Z brány do produkcie. Nemal som tento pocit. Ani pri niektorej silnej akcii, a to som za tie roky spravil cez tisíc sto niečo rôznych akcií, nielen koncertov. Sú také, ku ktorým sa rád vraciam, ale toto fakt neviem. 

Máš veľký vzťah k výtvarnému umeniu. Robíš na virtuálnej galérii, zbieraš rôzne diela. Viedlo ťa k tomu niečo alebo ti výtvarné umenie privial do cesty život?

Výtvarné umenie, obrazy, sochy a všetko s tým spojené mám skutočne rád. Nikdy v živote som nemal zámer sa tým živiť, aj keď sa to sem-tam samozrejme podarilo. Všetky výstavy, ktoré som organizoval, boli také, ktoré som chcel robiť. Neberiem si žiadnu províziu od výtvarníkov, nechcem podiel z toho, čo sa tam predá. Skôr ma poteší, ak mi niečo dajú. To je pre mňa obrovská radosť, lebo tým to má pre mňa príbeh. Táto situácia ma priviedla k tomu, že som na Facebooku založil Galériu v uličke, kde mám partiu svojich obľúbencov, a tam je možnosť nejakej kúpy.

Ak by niekto napísal, tak to dohodnem. Ale aj to je skôr len zábava. Keď som v akomkoľvek meste, hľadám galériu a milujem chodiť do ateliérov, tmoliť sa tam, vysedávať, debatovať. To mám rád, a dokonca si robím turné, keď nájdem šoféra a niekto je ochotný ma odviezť. Mám už veľa kamarátov výtvarníkov, ktorí ma vždy privítajú a sú to veľmi príjemné posedenia. 

Divadlo?

To je pre mňa fenomén odmalička a vyslovene ho vyhľadávam. Keď mám čas, zapnem si internet a pozerám si všetky možné československé divadlá. Zaujíma ma, čo majú nové, čo chystajú a čo ma zaujme, z toho tvorím program mojich divadelných festivalov Divadlo CE ES alebo festival komédie Srandašák. Divadlo ma baví natoľko, že som ochotný ho pozerať v televízii, čo mnohí odmietajú, ale mne to nevadí. Predstavenie si pozriem aj online, hoci je to náročnejšie ako naživo. 

Veľa robíš s Divadlom na Provázku. Máš dobré vzťahy s Karelom Rodenom, Evou Holubovou, Ivanou Chýlkovou, Bolekom Polívkom a takto by som mohol menovať ďalších. Akí sú na pódiu, to vieme. Ale akí sú v skutočnosti? 

Mám zásadu, ktorú som doposiaľ neporušil. Robím s ľuďmi, organizujem akcie a pozývam umelcov, ktorých mám rád. A musím mať k nim nejaký vzťah. Preto som si našiel Studio 2, kde hrá Karel Roden, Eva Holubová, Ivana Chýlková, Jana Krausová, Roman Štabrňák, prosto ľudia, ktorí mi boli na úvod sympatickí. Myslel som si, že to s nimi bude fajn, a som rád, že som sa zatiaľ nikdy nepomýlil.

Niektorí to robia tak, že zavolajú na akciu niekoho, kto im úplne nereže, ale bude z toho dobrý kšeft. Ja som to zatiaľ nikdy nemusel spraviť a verím, že ani nebudem. Snažím sa to skladať tak, aby sa všetci, s ktorými spolupracujem, vracali „domov“. Vždy ma poteší, keď mi po skončení príde SMS alebo telefonát s pozitívnou spätnou väzbou. Kvôli tomu to robím.

Vydal si knihu Miesto, kde sú fotky z toalety vo Valašskom Šenku, na ktorom si spolupracoval s viac ako stovkou umelcov. Ako sa vám z toalety podarilo spraviť niečo výnimočné?

To je presne to, keď vymyslíš niečo, čo vlastne nedáva zmysel – odfoťme ich na hajzloch. Stojí ťa to iba peniaze, energiu a čas. Potom zistíš, že tých fotiek je 30, a poďme z toho spraviť výstavu, ale uvedomíš si, že ich je vlastne málo. Tak poďme z toho spraviť knihu a oslovíš každého, poďte k tomu niečo napísať. Vieš, že to bude komplikované, a zistíš, že od takých, čo by si to najmenej čakal, máš pár viet hneď, ale pre ostatných to bol pôrod. Tak z toho vznikne taká haluz, že ťa to normálne poteší. Dokonca sa celý projekt dostal finančne na nulu, a odvtedy som tú knihu prestal ponúkať. Mám už len pár kusov, ktoré sem-tam rozdávam ako vtip s tým, že si to otvorte doma na hajzli. Navyše sme k nej urobili veľké krsty, krstila nám ju Eva Hubová, Jana Krausová a Ivana Chylkova, v Brne Bolek Polívka a Barin s Fretim, pred Bolkovým divadlom. Jediný krst, ktorý sme zatiaľ neurobili, bol ten slovenský. To ešte možno, spravíme, keď budeme dorábať dotlač.

Teraz píšeš knihu Úvahy nudistu. Je v tom premostenie na tvoju prvotinu? 

Nudista je človek, ktorý sa nudí, to nemá nič spoločné s erotičnom. Je to pre mňa taká zábavka, ktorá ma špeciálne v tejto dobe baví, inak by to asi ani nebolo. Napísal som knihu Úvahy z pivnice, ktoré zachytávajú prvých 40 dní pandémie, ktorá sa ľuďom páčila. Snažil som sa ju vyšperkovať množstvom ilustrácií a z nej vychádzajú aj Úvahy nudistu. Možno z nej aj niečo bude, ale musí najprv prejsť 100 dní, momentálne som pri 42., ale niektoré budú z rôznych dôvodov iba v knihe.

S Mišom Kožuchom ste v nitrianskom rádiu MAX moderovali reláciu, v ktorej ste boli úplne bezprostrední a skladali playlist tak, ako žiadne iné rádio na Slovensku. Prečo vaša relácia už nepokračuje? 

My sme s Mišom začínali ešte v rádiu N, ktoré bolo strašne populárne, kde sme robili slovenskú hitparádu Slovak Power, ktorá ale nebola primárne o piesňach, ale o našich rečiach, odtiaľ sme boli vy-ho-de-ní. Potom sme mali asi najkratší pracovný pomer, kratší ako Cimerman, v Trnavskom rádiu, ktorý trval tak dve hodiny, a až potom sme prišli do rádia MAX, ktoré skončilo – odplávalo dostratena. Zaujímavé je, že každé rádio, z ktorého sme odišli alebo boli odídení, skrachovalo. Vždy nás to tak potešilo. Hrali sme prevažne slovenskú a českú muziku a neorientovali sa podľa prieskumov a „koláčov“. Bola to taká rebélia.

Vrátil by som sa do súčasnosti. Si spojený s klubmi ako Stará pekáreň, Valašský Šenk, Nájomná Jednotka 210, ktorú ste museli kvôli pandémii zatvoriť, ale mesto vám ponúklo priestory Kina Lipa. Mohol by si povedať viac k tomuto novému projektu?

Čo ma potešilo, je, že aj napriek tomu, že sme Nájomnú jednotku museli nechať tak, si mesto všimlo našu prácu a podalo nám pomocnú ruku. Zvažovali sme alternatívy a asi najlepšie z úvah sa ukázalo Kino Lipa, ktoré je už niekoľko rokov zazimované, v podstate nefunkčné. Momentálne ho máme vypratané, vyčistené a s mestom ladíme detailné podmienky. Vyzerá to zatiaľ veľmi nádejne. Dokonca na túto dobu, ktorá veľmi nepraje kultúre, som z celej situácie veľmi milo prekvapený. Pozitívna energia, ktorú dostávame aj ako spätnú väzbu od mesta, je úplne nevídaná. Keďže sme v projekte traja, nemôžem rozprávať za každého, ale moja myšlienka je mať z Lipy kultúrne centrum, ktoré zastreší galériu, antikvariát, kaviareň, artshop, skvelú sálu na koncertné a divadelné predstavenia a k tomu ešte pridať jednu klubovú scénu. Celé to je ale vízia na niekoľko rokov, určite to ani pri najväčšej snahe nepôjde hneď, ale tá budova a prostredie si to zaslúžia. Budovu chcem zachovať v podobnom dizajne, samozrejme ju celú aj technicky vyšperkovať tak, aby z nej vznikol skvelý kultúrny priestor.

Ako tento projekt plánujete financovať?

Zatiaľ je plán taký, že dávame dokopy vlastné financovanie. Aj napriek tomu, že sme týmto smerom nikdy v minulosti nešli, zvažujeme, že sa poobzeráme aj po grantových schémach. Uvidíme, či sa budeme vedieť uplatniť aj v tomto smere, ale určite by nám to vedelo pomôcť.

Patríš k spoluzakladateľom Asociácie hudobných klubov Slovenska, ktorá vznikla minulý rok. Mal jej vznik pre teba osobne význam a ako vidíš jej budúcnosť?

S nápadom prišiel Tibor Zelenay s tým, že je potrebné nás zastrešiť. Ako bude fungovať, je hlavne na nás a verím, že sa nám podarí posunúť ďalej aj dohody s Ministerstvom kultúry a všeobecne s partnermi, lebo bez toho to v momentálnej situácii nejde. Verím, že sa nám reálne podarí aj takto pomôcť klubovej scéne tak, aby to celé nestálo iba na financiách, ktoré do záchrany vrážajú ich majitelia. 

Čo ťa čaká najbližšie? 

Plánov je veľa, ale realita môže byť iná, pretože náš kultúrny svet je momentálne v kóme a čakáme, ako bude fungovať. Žiaľ nie je to v našich rukách, ale plány máme, stále som ešte optimista, aj keď „rezervovaný“ a s o niečo väčším smútkom. Verím, že sa čoskoro uvidíme v lepších časoch alebo, že sa vôbec uvidíme na nejakom kultúrnom živom podujatí.

text: Edo Kopček
foto: Ľubomír Drahoš – BAFOART a Martin Fridner (farebná)

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

More in:Rozhovory