Rozhovory

Medial Banana: Robiť reggae bol prirodzený vývoj našich životov

 

IMG-0030Dnes už stabilný člen slovenskej hudobnej scény a vychádzajúca hviezda európskeho reggae neba. Medial banana štartuje letnú sezónu druhým štúdiovým počinom Rockin’ it. Kapela má za sebou roky hrania nielen na slovenských pódiách. S novým albumom už niekoľko týždňov cestujú po slovenských kluboch a pri ich zastávke v kultovom prešovskom Wave clube sme s Erikom a Poky man-om pokecali nielen o ich tripe na Jamajku.

Foto: Ľuboš Anguš, kompletný fotoreport tu

Chalani dnes ste neoddeliteľnou súčasťou každej dobrej reggae party. Skúste sa však ešte vrátiť do časov, keď aj Uprising reggae festival bol len nesplneným snom pár zanietencov. Kedy ste sa rozhodli, že hudba bude to čo budem v živote robiť, to čomu sa budem venovať?
Poky: Ja si myslím, že to bolo u každého individuálne. V dobe, keď sme sa ako kapela dávali dokopy, už takmer každý vedel, že toto je to, čo chce v živote robiť. Ale asi najskôr to mali vyriešené starší členovia skupiny a najmä Erik…
Erik: … keď sa narodíš do muzikantskej rodiny, veľakrát ani nad niečím iným nepremýšľaš. Čo sa týka kapely, napríklad Peťo (Peter Zajaček), náš gitarista, u nich hrá celá rodina, u mňa je to tak polovica rodiny, Jaro (Jaroslav Žigo ml., bubeník) takisto celá rodina. Vlastne jediný kto sa k tomu dostal relatívne neskoro bol náš basák (Matej Krivánek), ktorý začal basgitaru cvičiť niekedy v dvadsiatke. No a ty Poky…
Poky: …tak keďže môj otec bol vetešník, doma sme mali kopec platní, CDčiek a podobne. Ja som s hudbou začínal v takom reggae hip-hopovom projekte, to som mal asi pätnásť šestnásť. Pokračovalo to tým, že asi v sedemnástich sme spoločne so Štvancom, dúfam, že sa za to nenahnevá, začali hrávať so soundsystemom. No a niekedy v dvadsiatke ma potom „Šulci“ pozval do kapely. To vlastne ani nebola reggae kapela, hralo sa tam niečo úplne iné. No v tej dobe pripravovali takú fusion nahrávku, kde ma pozvali spraviť s nimi reggae track, no a už som zostal.

Takže takmer od začiatku to bolo reggae?
Erik: Tie vplyvy sú v kapele rôzne. Zatiaľ čo ja som skôr z rockového podhubia, u Pokiho to bol hip-hop…
Poky: … tak ja by som skôr povedal, že to bolo najmä reggae. Hoci ma hip-hop vždy bavil, takže samozrejme tam boli Chaozz, PSH a iné domáce klasiky, ale niekedy v trinástich som doma objavil Cdčko Marleyeho, potom Tosha, Black Uhuru, Israel vibration, takže som si to reggae išiel fakt dlho, dlho. No a jak som spomínal, keď sa potom ozvali chalani, tak to tiež bola nejaká fusion…
Erik: …no presne tam sa hralo cez funky, rock, až možno metal…
Poky: …a brutálne to sedelo, chalani, že ty koko*(s), to jak tam sedí. Potom sme sa teda dohodli, že spravíme ďalšiu reggae pesničku. Teraz nedávno som akurát sedel u kámoša, Faltyho, on je vlastne…
Erik: … je to vlastne nehrajúci člen Medial banana, ktorý sa zaslúžil nielen o založenie kapely…
Poky: …a  púšťal nejaké staré videá, tak sme mali strašnú srandu. Ja už som aj zabudol ako to v tých časoch bolo, že som vlastne čakal na tie svoje dve posledné pesničky celý koncert na boku.

Takže sa dá povedať, že to bol vo vašich životoch prirodzený vývoj…
Erik: …úplne prirodzený…
Poky: … to je práve na tom všetkom to krásne. Celé to do seba zapadlo ako puzzle, nie je v tom nič umelé. Takto sme sa poskladali a každého z nás baví čo robíme.

A to ste sa teda postupne dopracovali až k EPčku z roku 2011…
Poky: … no hej , to sa postupne nabaľovalo najprv jeden dva tracky, ako som spomínal, až sme vydali EP Horehronie, ktoré ale ešte zďaleka nebolo reggae…
Erik: …stále to bolo v plienkach…
Poky: …ale super bolo, že ten podnet, ten „influence“ tej kultúry bol tak silný, že sa toho všetci chytili, všetkým nám to sedí, baví nás to, poďme to robiť.

Chalani Uprising. Sviatok slovenskej reggae kultúry, národný sviatok celej fanúšikovskej crew doma i v okolí, jeden z najlepších reggae festivalov Európy. Vy ste sa stali už pravidelnou súčasťou tejto akcie, veď prvú účasť ste si strihli už v roku 2011…
Erik: …nenene. Prvý náš Uprising bol dvetisíc desiatka, kde nás oslovila novozélandská kapela (Corner roots stone), že chystajú na „Up“ prerábku Horehronia, aby sme to dali s nimi. Tak sme úplne vylepení vyšli na stage…
Poky: …ježíííš to bolo úplne hrozné… Potom keď už sme boli tam, tak sme zas nechceli odísť… (smiech)
Erik: …ani né, že nechceli, nevedeli, oni hrali v kuse ďalej…
Poky: …tak sme nevedeli, že čo dávať, refrén alebo freestyle, poď niečo (smiech). Tam som úplne pokazil text, ja som to písal tesne pred koncertom, strašne dlhý text som tam mal. A pred koncom, už som úplne vypadol, tak som tam dal nejaký Freestyle, že „takto sa dáva, keď nevieš dávať“ či niečo také…
Erik: …pozrite si to na youtube…
Poky: …tak to boli úplné začiatky.

Chalani, reggae je predsa špecifická hudba, svojim silným odkazom. Čo pre vás osobne znamená Ras Taffarri?
Poky: V prvom rade je to prístup k životu alebo životná filozofia. Určite to vnímam viac ako životnú filozofiu než ako náboženstvo. Keďže som religionistiku aj študoval, dosť som sa týmto veciam aj venoval. Ras Taffarri mi preto veľmi pripomína budhizmus. Samozrejme majú svojho Boha, ale nie je tam žiadna centralizovaná moc. To znamená, že to náboženstvo je úplne otvorené. Nemáš tam žiadne dogmy, žiadne paradigma života, je to celé o osobnom pocite. Tak ako na Jamajke, stretol som mnohých rastov, jeden fajčí tabak, povie si, okej, škodím sám sebe, ale neubližujem nikomu inému. Iný si povedzme dá na obed mäso, ale ešte to neznamená, že nie je Rasta. Ja to vnímam tak, že podstatný je ten vzťah k prírode, že aj keď si dá to kura, ale niekde si ho chytí, nie štýl supermarket. A druhou takou nosnou myšlienkou je vzťah k iným ľuďom. Celý ten hlavný odkaz jednoty, a poviem to až tak slniečkársky, tej lásky, je veľmi silný. Celá tá kultúra teda slúži na to, aby tie národy ľudí spájala. Taká istá je aj Jamajka, kde nejaká jednotná kultúra neexistuje, naopak, je to úplná zmeska. Oni si aj samy vravia, že „One out of many“, teda jeden z mnohých. Práve reggae na tento inak kultúrne nesmierne rozmanitý ostrov prináša jednotu, ktorá bola práve vidno pri emancipácii krajiny v šesťdesiatych rokoch. A poslednou, no nemenej podstatnou, vecou je, ktorá z hudby vychádzajúca filozofia sa takto šíri svetom. Niečo na tom proste je. Takže ja to vnímam ako prístup k životu, ktorý nie je radikálny a v podstate ide o to, aby si neubližoval okoliu a premýšľal o veciach viac do hĺbky. Treba byť dobrým človekom, o tom je Ras Taffarri. Či? Chceš niečo dodať…
Erik: … nemám čo, vyčerpal si tému. (úsmev)

Poky ty si už načrtol ďalšiu otázku tak poďme rovno na váš asi najväčší reggae zážitok. Navštívili ste Mekku reggae kultúry Jamajku…
Poky: …boli sme tam prvýkrát pre dvoma rokmi v januári a teraz sme si to vlastne zopakovali…
Erik: …ja len doplním, boli tam náš bubeník Jaro, Poki a Sveťo (manažér kapely a organizátor Uprising reggae festivalu) a filmový štáb…

Poky, čo ty a Patois (veľmi špecifický akcent v angličtine, typický práve pre Karibskú oblasť a najmä Jamajku)? Ako to zvládaš?
Poky: Tak ja si to užívam, hrozne ma to baví…

…takže sa chytáš?
Poky: Ale jasné. Asi tým, že tú muziku počúvam dlho, tak som si na mnohé veci z toho jazyka už aj zvykol. Ono sa tam veľa vecí opakuje a spodobuje, takže keď chytíš ten základný princíp, tak potom už sa do toho dostaneš. Ťažšia vec je tá Arasca, teda pozitívne otáčanie slov. Oni napríklad nepovedia understanding keďže under je negatívny základ slova, takže namiesto toho povedia overstanding. Takže to je v tom jazyku asi najťažšie. Samozrejme, keď sa rozhodnú, že im rozumieť nebudeš,tak nebudeš, ale to je rovnaké všade. Sme tu dnes na východe a kebyže sa začneme s Erikom „vyprávať po blavácky“ lebo nechceme aby nám iní rozumeli, tak tiež sa nikto nechytí. Takže samozrejme, keď nechceli aby sme im rozumeli a išli si to svoje, človek sa chytá len ťažko, ale inak ako pohoda. So Sveťom sme rozumeli asi najviac, keďže sa tomu venujeme odmalička. V poslednej dobe som zistil, že ja už keď s niekým kecám v angličtine, tak mi skôr príde na um patois než klasický anglický jazyk.

Určite si tam šiel s nejakými očakávaniami. Čo teda bolo úplne inak ako si čakal, čo bol pre teba taký kultúrny šok?
Poky: No ono je to dosť ťažko povedať. Určite ten kultúrny šok bol väčší prvý krát, pretože o rok som už približne vedel do čoho idem. Taký hneď úvodný rozdiel a veľký šok bol, že tam skutočne nie sú žiadni belosi, že všade človek vidí iba černochov, čo pre mňa bola skúsenosť, s akou som sa ešte nestretol. Ale inak ani nič také. Je tam síce v uliciach kopa „rudeboys“, skúšajú na teba vykrikovať a ták, napríklad „Ey, Whity, whity what’s in your pocket” alebo tak niečo. Ale ak vieš reagovať a ukážeš, že nie si nejaký blbý turista, tak sú radi, hneď ti chcú predať weed. Povieš im, že to nechceš, že kupuješ iba kvalitu, tak hneď sú kamoši. Takže toto je taký rozdiel ale kultúrny šok? Vieš čo, je to lepšie než som čakal. Až na to teda, že je to tam nebezpečné, strieľalo sa tam každý raz čo sme tam boli, tak je to také že reggae, dancehall a tieto veci hrajú fakt zo všadiaľ. Spanie tam je jak na festivale. Hocikde v Kingstone spíš, nestane sa, že nepočuješ hrať hudbu…
Erik: všetci tam húkajú; minimálne tak, jak aj Poky… (smiech)
Poky: …presne, všetci tam ručia jak blázni. Tak toto je ešte taký rozdiel no, lebo tam keď ťa vidí, že už ťa spozná, hneď kričia, zdravia, „Hey man bomboclat“… A tu vieš, kým nedôjde k tebe tak ani nič, potom len na blízko, že Čau čau, hudbu počuješ len keď sa otvoria nejaké dvere podniku, netrúbi sa tu vôbec. Tam trúbi každý, hudba hraje z každého rohu. Každý, kto si tam kúpi auto, prvé čo, hneď vydr*e odtiaľ palubovku, osadí si tam mixpult, najväčšie repráky jaké sa dá, proste hlavne aby bola tá hudba. Že síce spia na zemi ale neskutočné prachy dávajú do soundsystemov.

O Jamajke je v poslednej dobe známe aj to, že sa tam sústreďujú aj reggae interpreti nejamajského pôvodu. Zažili ste tam tú hudobnú komunitu reggae scény?
Poky: Ja práve ani neviem či viem popísať Jamajku ako takú, keďže sme sa práve pohybovali len v tej sfére a komunite hudobníkov. Boli sme normálne „yardies“  (výraz z Patois pre označenie Jamajčana), bývali sme u kámoša na yarde, žiadny luxus ako. Behali tam potkany, voda tiekla do siedmej, takže bežný život Jamajčana. No a čo sa týka tej komunity, ono je to veľmi maličká krajina, menšia ako Slovensko. Predstav si našu hudobnú scénu zo všetkých žánrov a ďalších plus dvestotisíc interpretov. To je tam len reggae. Do toho sveta sa proste narodíš a keď si z Jamajky, pravdepodobne nezačneš robiť metal…
Erik: …keby si sa aj snažil, tak to bude znieť ako reggae… (smiech)
Poky: …aj ten bežný život je tam s tou reggae scénou prepojený. Ideš na benzínku stretneš Fantana (Fantan Mojah ) s Jah Masonom. Prídeš večer na party tam stretneš Protojeho, Damiana, Jesse Royal bárzkoho proste. Je to tam fakt maličké. Party je tam každý deň a na každej z nich vidíš niekoho kto predstavuje reggae scénu. Takže fakt stretnúť tam niekoho nebol problém. No a my, keďže sme tam točili a plus nám nejakí interpreti aj nahrávali veci do riddimov, tak sme s tými ľuďmi trávili viac času. Chvíľu sme bývali u Jah Masona v Manchestri, za Anthonym B sme chodili do Portmore. Boli sme natáčať s Maxom Romeom, Lee „Scratch“ Perrym, takže fakt super.

Vráťme sa zasa do Európy. Vy ste so svojim projektom precestovali už niečo aj na našom kontinente. Kde je to rasta hnutie ten hudobno-spoločenský movement najsilnejší?
Erik: Tak silné je to určite v krajinách ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko. Zatiaľ sme mali tú česť zahrať si s riddim show v Taliansku…
Poky: …nesmieme zabudnúť na Anglicko. Asi najsilnejšia scéna keďže celý Brixton a celá Jamajka sa presúvala tam. Potom ako Erik už spomínal Francúzsko, Taliansko…
Erik: … samozrejme vo chvíli keď sa bavíme o veľkej krajine tak aj tá scéna je tam väčšia a početnejšia…

Poky: …Poľsko má veľkú scénu. A takisto aj tie fanúšikovské základne sú o to väčšie. Asi najrýchlejšie rastie Taliansko a Anglicko. Aj keď v UK napríklad je skôr obľúbenejší dub, alebo tento prístup k reggae, povedzme Brixton Dub, keďže aj anglický či francúzsky dub je výrazne odlišný od toho jamajského. My sme mali možnosť zahrať aj Francúzsko, ale super boli koncerty v Slovinsku, Maďarsku, Chorvátsko, Čechy.

Poky, Erik, na záver, vonku je album Rockin’ it, kopa skvelých, nielen reggae featuringov. Mňa by však zaujímala technická otázka, spolupracovali ste aj s nejakými hudobníkmi, alebo všetky hudobné party nahrala vaša partia?
Erik: Hudobne je kompletne nahrávaný našou zostavou, jediný zásah bol v dvoch trackoch, konkrétne Nemôžem prestať a Vážim si, tie produkoval Jay z Čiech. Čo v praxi vyzeralo asi tak, že nás v niektorých pasážach usmernil, „toto skús zahrať takto, toto nehraj takto ale takto“. Okrem toho alebo práve preto, že  spomínané skladby sú jeho riddimy. No a okrem featuringov od Mc a spevákov sme mali ešte jednu spoluprácu, sláčikové kvarteto, ľudia okolo huslistu z La3no Cubano a nášho kamaráta Janka Kružliaka.

Album sa pomaly dostáva do sveta. Ohlasy sú zatiaľ dobré…
Erik: …ja si myslím, že ohlasy sú veľmi dobré. Čo je ale dôležitejšie, aj my sme spokojní s tým čo sme vydali…
Poky:… je to asi prvýkrát čo sme trošku spokojní.(smiech)

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

More in:Rozhovory