Rozhovory

Ľubo Guman: V každom kultúrnom meste by sa mal konať výtvarný salón (Rozhovor)

Ilustrátor, kresliar, grafický dizajnér, grafik, tvorca inštalácií, tvorca objektov, maliar a riaditeľ ZUŠ Októbrová 32 Prešov, kde sa 25. a 26. mája uskutoční zápis talentovaných detí na výtvarný odbor. Ľubo Guman je neprehliadnuteľná postava nielen prešovského kultúrneho života, s ktorým som už dávnejšie plánoval rozhovor.

Výtvarné umenie a muzika idú ruka v ruke. Je tu obrovské prepojenie, či už potrebuješ obal albumu alebo nejaký „merchandise“. Momentálne máš na sebe tričko kapely Ramones s grafikou z ich prvého svetového turné zo sedemdesiateho ôsmeho. To už si pôsobil u vás na škole? 

Je to naozaj pamätné tričko. Pripomína mi to, keď sme na Odborárskej ulici v Prešove v na základnej škole založili prvú kapelu, kde som mohol byť gitaristom. Len z toho dôvodu, že môj brat niekedy hrával po svadbách a mali sme doma dve gitary, dve Jolany. Nádherné Jolany. A popri ňom som sa naučil dobre hrať na gitare, Volali sme sa Bondy. Pozdravujem svojich priateľov a zakladateľov Ľuba Burgra, Šaňa Harmatu a Ľuba Karafu, no a samozrejme ja k tomu. Perfektná štvorica. 

Ľubo Burgr nedávno vydal zhudobnené básne Ivana Štrpku. Mal si šancu počuť tento album alebo aspoň nejakú ukážku z neho?

Voláme si ohľadom noviniek, keď ja mám niečo, čo robím v rámci výtvarnosti, a on v rámci hudobnosti. Ale neviem, či momentálne preberá papiere Sozy alebo má možnosť kreatívne pôsobiť. Niečo o tom viem, ale ešte som si to nevypočul.

Ako sa zháňali albumy niekedy v tej dobe, povedzme, v  šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, čiže v minulom režime, to vieme. Ale ako sa zháňali nejaké výtvarné diela alebo aspoň ukážky či reprodukcie?

Bolo to veľmi ťažké. My sme chodievali do Ľudovej školy umenia, takto sa to volalo. Vyrastal som na Sídlisku II, v Centrále bola, dá sa povedať, taká liaheň mladých talentov. Riaditeľom tam bol pán Jožko Čanda, ktorý už bohužiaľ nie je medzi nami a držal tú Ľudovú školu umenia roky rokúce. Jediná kniha z dejín umenia, ktorú si pamätám, lebo iné neboli, bol ruský Alpatov, kde boli dejiny umenia prepísané v ruštine. Jednoducho bolo to len to, čo sme vtedy na čiernobielych reprodukciách videli. Málo toho bolo farebného, hoci obrazy sú vo farbe. Takže reprodukcie alebo obrazy sa vtedy zháňali veľmi ťažko, keď sme chceli niečo urobiť. Ja len doplním, že čo sa týka svetového umenia, boli tu určité časopisy ako Výtvarný život, ale tie boli poplatné danej dobe. 

Čo sa týka tvojej tvorby, mám ťa veľmi spätého s Gigerom. Jednoducho to tam vidím a poviem to otvorene, veľmi sa mi páči tvoja tvorba. Tvoril si týmto štýlom už vtedy v ranom veku alebo to prišlo až časom?

Mám taký pocit, že v sedemdesiatych rokoch som nebol nikdy vyhranený  týmto smerom. Prišlo to až niekedy na ŠUPke, u pána profesora Rožkovanyho, ktorý dosť alternatívne ponímal ateliérovú kresbu, a popri tom, keď sem-tam prišiel, sem-tam neprišiel, sme si robili takzvané voľné práce. A tieto voľné práce s grafikmi, to znamená aj techniky tých voľných prác, predznamenali  moju nasledujúcu cestu. Boli to buď lepty, litografie alebo suché ihly a sem-tam nejaké tie knižôčky v nemčine z drážďanskej alebo londýnskej galérie. Nejaké jemné reprodukcie, nejaké katalógy, ktoré sa ocitli v knižnici Umeleckej priemyslovky v Košiciach. Tak som si vyskúšal niekoľko čiar alebo niekoľko vnútorných presvedčení, ktoré ma jednoducho oslovili, a tak som to začal pretavovať do nejakého svojho výtvarného názoru. Takže momentálne sa tomu venujem tak, že trošku som to opustil, lebo treba si aj vydýchnuť od Gigera a toho jemného air-brushového prejavu dokonalého povrchu nestvůry, ako sa tomu říká po česky. Takže ja som išiel vlastne do hĺbky. Jeden nemecký kritik mi hovoril, že ty si horší ako Breton, lebo Breton v Manifeste surrealizmu povedal, že prejav surrealistu je strhnúť kožu z tela a zapichnúť tŕň do mäsa. Ale ty vytvoríš kostru, obalíš to mäsom a tú kožu už nepotrebuješ, všade sú len tie tŕne. Takže citujem súčasného svojho veľmi dobrého priateľa, ktorý mi otváral výstavu tuším v roku 2010 v Berlíne. 

Stoličky +
Základná umelecká škola Októbrová č. 32 Prešov
« z 18 »

Spomenul som si ešte na knižku od Emila Zolu Dielo. V podstate celá je o tom, že raz za rok sa v Paríži konal salón. Dejú sa takéto veci aj v súčasnosti, keď si chceš pozrieť mladých autorov, povedzme aj tu v Prešove?

Mám pocit, že áno, že bol donedávna zaužívaný a Šarišskou galériou dokonca organizovaný takzvaný salón. Nazvalo sa to salón tak, ako sa na celom svete volá prehliadka aktuálnej tvorby alebo prehliadka tvorby z posledných dvoch rokov, čo vzniklo v ateliéroch výtvarníkov. Mám pocit, že v súčasnej dobe to zaniklo. Ale mám k tomuto celému dobrú poznámku. Dva roky dozadu som bol v Krakove, kde ma pozvali do odbornej poroty. Tam je ten salón úplne tradične zakorenený už dlhé roky. Takže v Poľsku, a to môžem povedať na sto percent, to existuje v každom ich okrsku. Salóny tam majú svoju pevnú tradíciu zakotvenú vo výtvarnom kalendári. U nás bol tuším taký salón v Košiciach, Umelecká beseda ho robila v Prešove asi pred 10 rokmi, ale veľmi dlho nebol. No bolo by dobré, keby to opäť ožilo, a viem, že sú na to momentálne nejaké fondy. Pamätám si na  prvý porevolučný salón, volalo sa to Prešparty. Myslím, že ty si bol na to trošilinku primladý. Po revolúcii v osemdesiatom deviatom to otváral bývalý minister kultúry pán Snopko. Tie Prešparty mali naozaj charakter benátskeho Bienále. Videli sme tam veci od Otisa Lauberta, Ruda Sýkoru, ani sme netušili, že takí výtvarníci na Slovensku žijú a existujú, až po vtedajších 18 – 20-ročných chalanov. Bola to úžasná výstava, prierez súčasnej výtvarnej tvorby. Či sa niečo podobné momentálne odohráva na Slovensku, neviem. To, čo je živé, sa ešte v rámci tejto pandémie, ktorá je veľmi zlým medzníkom v tomto umení, nedalo naživo prezentovať a on-line to nie je ono. Ja som sa zúčastnil  trienále portrétu v Liptovskom Mikuláši v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa. Teraz je to chvalabohu aktuálne už aj prezenčne, nielen dištančne, ale bolo to otvorené takisto v rámci on-line prehliadky. Ale keď sa vrátim k salónom, malo by to byť v každom kultúrnom nielen štáte, ale meste úplne normálne.

V osemdesiatom deviatom, ako si spomínal, si nastúpil na školu a potom od deväťdesiateho piateho si riaditeľom až dodnes. Aký bol vývoj tejto školy? Mal si vzťah k tejto škole? Lebo predsa ona vznikla v  roku 1960,  časom sa odpojil výtvarný odbor od toho hudobného… 

Na ZŠ som nastúpil niekedy v sedemdesiatom roku ako prvák a štandardom bolo, že všetci, čo idú na ZŠ, idú aj na ľudové školy umenia. To už bolo jedno, či gitara, spev, literárno-dramatický odbor alebo samozrejme výtvarný odbor. To bola  povinnosť zaplniť deťom voľný čas týmito umeleckými krúžkami. Takže mňa samozrejme dali rodičia  hneď aj do ZUŠky. Mal som to pod nosom, Októbrová 15 a vedľa Centrál, to bolo vzdialené nejakých 100 metrov, bol to výtvarný odbor. Takže škola vznikla v roku 1960, prvým riaditeľom bol známy prešovský maliar Jurko Škatulár. V šesťdesiatom prvom sa to začalo volať Ľudová škola umenia. No a ja som nastúpil 10 rokov po jej vzniku, normálne do 1. ročníka Ľudovej školy umenia. Končil som tam v roku 1978. V roku 1979  som nastúpil na ŠUPku do Košíc. Takže mám odchodených nejakých osem rokov povinného prvého cyklu Ľudovej školy umenia. Som teda historikom aj ako študent a od roka 1989 som pedagógom pôsobiacim v Ľudovej škole umenia. V roku 1990 sme sa osamostatnili, vznikla Základná umelecká škola, výtvarný odbor, Plzenská 11. 

Momentálne vás čaká aj zápis nielen do prvého cyklu, ale aj do prípravky, a na druhý stupeň, a dokonca aj do kurzov pre dospelých. Kedy je šanca sa prihlásiť a akým spôsobom?

Som veľmi rád, že končí doba dištancu, čo ťažko prežívajú hlavne hudobníci. Chceli by sme prezenčne urobiť talentové skúšky aj tohto roku. Robíme to samozrejme každý rok. Nazýva sa to  talentové skúšky, je to taký prísny názov, ale ide o zápis talentovaných žiakov na štúdium prvého stupňa. To znamená, že môžu prísť päťroční žiaci do prípravného ročníka, kde si môžu vylepšiť všetky grafomotorické schopnosti, ktoré dnes, mám pocit, nie sú u týchto žiakov veľmi vyvinuté. Potom sú to normálne žiaci od 1. do 5. ročníka základnej školy, od 5. do 9. alebo do 8. ročníka základnej školy, ide o takzvaný prvý cyklus. A samozrejme stredoškoláci od 1. do 4. ročníka sa môžu prihlásiť do prípravky na vysoké školy, na dizajn, na architektúru. Aj dospeláci, ktorí sa tomu chcú venovať, môžu k nám takisto prísť a  prehĺbiť svoje výtvarné vedomosti a zručnosti. 

Páčilo sa mi, ako si predtým povedal, že tým, že si nastúpil do prvého ročníka na ZŠ, tak si  automaticky išiel na nejakú mimoškolskú aktivitu, v tvojom prípade kreslenie. Spomenul som si na Juraja Behúna z Humenného, s ktorým sme tiež točili takýto podcast. Momentálne robí  grafika, napríklad urobil album pre Dorotu Nvotovú, robí pre muzikantov zo Slnko Records, pre Divadlo Astorka. Tak ako on si si aj ty odmala kreslil a myslím si, že to detské kreslenie a čarbanie môže prejsť v budúcnosti naozaj do niečoho úžitkového. A myslím si, že to je zmysel týchto škôl. 

To môžem naozaj len potvrdiť. Za tie roky, odkedy som na tejto našej ZUŠke, sme pripravili nespočetné množstvo talentovaných ľudí, či už architektov, maliarov, grafikov, fotografov, dizajnérov, textilných dizajnérov a už ani neviem koho všetkého, ktorí momentálne, študujú v Dánsku, v Holandsku, v Anglicku a sú veľmi, veľmi úspešní. Nechcem spomínať  nikoho, lebo by som urazil ostatných, naozaj ich je obrovská kopa. A tak, ako si ty spomenul, bolo to určitým nepísaným zákonom a takou povinnosťou, že dieťa popri štúdiu na klasickej základnej škole ide niekam rozvíjať svoje etické, estetické alebo neviem, aké zručnosti niekam inam, lebo základná škola ponúkne základné učivo, ale pri výchovách už do hĺbky nejde. My v tých špičkovo vybavených ateliéroch, na Októbrovej a na Čapajevovej, kde máme druhé alokované pracovisko, ponúkame žiakom stopercentné ateliérové možnosti technického charakteru. Ešte aby som nezabudol, skúšky sú 25. a 26. mája 2021. Smejem sa, že konečne by k nám mohli prísť rodičia s deťmi, kde si môžu obzrieť naše ateliéry, prejsť, odkonzultovať si s výtvarnými pedagógmi to, čo ich dieťa najlepšie zvládne a čo najviac potrebuje. Nie sú to skúšky, je to taký príjemný debatný zápis. 

Aktuálne sa otvorili kultúrne stánky v mestách, čiže galérie, múzeá. Vy ste pripravili takýto výber prác svojich žiakov. Výstava s názvom To naj sa uskutoční od 5. 5. do 3. 6. 2021 v mestskej galérii, v Caraffke. Môžeš priblížiť, aké diela tam môžu ľudia vidieť? 

Viac ako 10 rokov sme záverečnú výstavu školy koncipovali v exteriéri. Stále sme to urobili na námestí, aby sme mali široký záber ľudí. Aby sa ľudia vonku pozreli na to, čo my vo vnútri robíme. Určite si Prešovčania, ale aj iní pamätajú na také veľké projekty, ako Prešovský koníček, Euro topánka, Tričkománia, Hlavy v meste, Svadba a mnoho ďalších. Environmentálne autobusy jazdili po Prešove dva, tri roky pomaľované – veľmi dobre vyzerajúce Karosy alebo ešte staré trolejbusy. Preto teraz po tých rokoch sme chceli urobiť klasickú peknú galerijnú výstavu. Rozhodli sme sa pre Caraffku. Výstava bude otvorená od 5. 5. do 3. 6. a celá  pozostáva z toho naj. To znamená, že si robíme určitý archív z techník, ako sú grafika, kresba, maľba, priestorové vytvárania, keramika textilu, dizajn, fotky, animácie. Chceli by sme ukázať Prešovčanom, ale aj všetkým tým, ktorí majú záujem o výtvarné umenie, nielen profesionálne, ale aj také to naše alternatívne, amatérske, ale detsky profesionálne.

Mal som šancu vidieť niekoľko týchto projektov, ktoré si spomínal, naživo. Čo ma vždy poteší, je prepojenie školy s presahom na nejaké lokálne kapely, či už známe alebo neznáme. V  rámci vášho projektu sa predstavila aj začínajúca kapela Satin Lead, a to sa mi veľmi páčilo. 

To si pamätám. To bolo také zvláštne, lebo Ľubko Petruška položil gitaru a opäť tú gitaru zobral a zahral s Chiki liki-tua úplne niečo iné ako predtým v tom Satin Lead. A som veľmi rád, lebo  Eurotopánka zahŕňala nielen to, ale aj nejaké svetelné umenie, okrem Satin Lead tam boli aj nejakí mladí DJovia, ktorí sa na hlavnom pódiu v rámci Prešova naozaj cítili tak dobre, a to, čo robia, sa povýšilo na vyššiu kvalitu. Takže umožníme nielen výtvarníkom, ale keď je možnosť, tak sa spájame aj s hudobným odborom. Taká jedna obrovská akcia v rámci Tričkománie bol aj hudobný Montmartre so ZUŠkou Jána Peschla a so ZUŠkou na Baštovej sme urobili takú megapešiu zónu v Prešove.

Ľubo, ďakujem veľmi pekne za dnešný pokec. Teším sa na to, keď sa 5. 5. stretneme naživo v Caraffke. Konečne máme možnosť sa aj kultúrne vyžiť, nielen sedieť doma za počítačom a sledovať nejaké streamy. A verím, že čoskoro sa uvidíme aj na nejakom koncerte.

Ďakujem veľmi pekne za možnosť sa s tebou, s vami porozprávať a dať vedieť, čo sa deje aj v našom výtvarnom svete. Dúfam, že 5. 5.  bude ešte jemnejšie obmedzenie, a potom niekedy okolo 1. júna, na Deň detí chceme urobiť derniéru. Pôjdeme na pešiu zónu a opäť niečo pekné vyparatíme.

foto: Dušan Papp

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

More in:Rozhovory