Peter Lipa: “Hudba má byť nadnárodná”

Peter LipaTohto ročný Dobrý festival bol skvelou príležitosťou stretnúť sa s Petrom Lipom a trocha s nim poklebetiť o muzike a najmä o blues. Predsa len som na Slovensku nemal možnosť baviť sa s niekým na túto tému. Interview prebehlo ešte pred koncertom, ktorý sám o sebe bol zážitkom plným muzikantského cítenia a uvedomil som si, že aj muzika, ktorá sa viac hodí do klubu, má význam aj pre veľké pódiá. Záleží len na publiku.

Akú tradíciu má podľa Vás blues na Slovensku?
Blues je veľmi silný stavebný kameň každej dobrej muziky. Možno nie v jeho originálnej forme, ale v podobe cítenia, frázovania a pocitov sa vyskytuje v každej muzike. Keď si to rozoberieme, tak všetky kapely majú v sebe prvky blues, či si to uvedomujú alebo nie. Podľa mňa má silnú tradíciu , lebo je základom celej dobrej populárnej hudby.

Čo pre Vás znamená slovíčko blues? Predsa len nie je možné ho preložiť.
Okrem toho, že je to jeden hudobný žáner, ktorý mám rád, a ktorý je založený na základnej dvanásť taktovej hudobnej forme, je to aj určitý životný pocit, svetonázor a komplex vecí, ktoré s tým úzko súvisia. Ak niečo označím, že je bluesové, viem čo to pre mňa znamená. Je to niečo ležérne, dobré, citlivé, silné a pri tom vzrušujúce.

A ako žáner?
Nemám ho rád v takej vykryštalizovanej podobe ako tá základná bluesová dvanástka.  To je samozrejme esperanto pre všetkých muzikantov, ale mám rád, keď sa prvky toho cítenia používajú aj v iných súvislostiach.

Ako ste sa Vy osobne dostali k blues?
To človek nikdy presne nevie. Všetci počúvame hudbu. A človek, ktorého hudba zaujme, si začne vyberať to, čo sa mu páči. Keď som si postupne vyberal, čo sa mi páči a dával to spolu do nejakých súvislostí, tak som zistil, že to všetko má jedného spoločného menovateľa a ním je práve blues. Takže som pri tom ostal a odvtedy sa snažím na tejto muzike, resp. na tomto odkaze stavať všetko, čo robím. Naopak zase všetko čo má v sebe blues, sa mi páči.

Na scéne pôsobíte už nejaký čas. Ako by ste zhodnotili jednotlivé dekády po stránke kultúrnej, hudobnej i spoločenskej?
Ten vývoj ide nezadržateľne dopredu. Pamätám si časy, kedy hudba, resp. populárna hudba ako ju dnes poznáme, neexistovala. Vedel som napríklad, že  v Slovenskom rozhlase v stredu večer o šiestej bude relácia „Hrajú nám rytmické skupiny“. To už som išiel k rozhlasu, zapol ho a počúval hodinu hudbu, ktorá ma zaujímala. Dnes sme v úplne inej situácii. Hudby je toľko, že ju vypíname. Chceme ticho, už nás to nebaví, považujeme to za kulisu, už nás to nevzrušuje, už to neštudujeme, nevyhľadávame. Vtedy sme hudbu hľadali. Teraz ju už považujeme za ľahko dostupnú. To je základný princíp toho, čo sa zmenilo. Ale nezmenila sa tvorivosť, záujem ľudí, aby hrali, nezmenila sa chuť mladých ľudí, aby robili hudbu a to je veľmi sympatické. Dnes je to veľmi dostupné, netreba veľké štúdio, stačí domáci computer. Ide o to, aby bola zachovaná kvalita a to zase život a trh ukazujú, že sa tá kvalita vykryštalizuje. Tí, čo jednoducho vedia osloviť publikum, majú šancu. A ostatní hrajú buď doma pre vlastné potešenie alebo pre menší okruh divákov.

Slovenské kapely majú svoj sound. Myslíte, že sa zmenil zvuk našich interpretov od 60-tych rokov?
Určite áno. Slovenské kapely sú slovenské tým, že spievajú po slovensky. Ale keby sme ich porovnali s maďarskými alebo poľskými kapelami, určite by sme našli paralely. Tá slovenskosť je v tom, že je to po slovensky. To je celé. Táto populárna hudba, najmä európska má trošku zvláštne kritériá, lebo je teritoriálne viazaná. Slovenské na Slovensku. Poľské v Poľsku. České v Česku. Ešte to česko-slovenské funguje. My už ale nepoznáme maďarskú populárnu hudbu, ako oni nepoznajú tú našu. Ja som žil v časoch, a stále žijem v presvedčení, že hudba má byť nadnárodná, má sa vznášať ponad hranice a má mať internacionálny charakter. Aj preto často spievam po anglicky a keď som v zahraničí, tak pokojne zaspievam aj po slovensky. Snažím sa tieto veci spájať, pretože je to dôležité. Situácia konkurencie je taká úžasná, že existuje nepreberné množstvo veľmi dobrých mladých skupín, ktoré hrajú a majú svoje publikum. Človek sa ťažko dostáva na iné trhy.

Nedávno som videl na živo jednu poľskú kapelu. Musím povedať, že zneli ako slovenská kapela. Preto som to pripisoval našim slovanským koreňom. Prenášate aj Vy slovenský folklór do blues? Pretože predsa len blues bola ľudová muzika.
Určite je to jedna z ciest, ako by  sme mohli našu národnú kultúru, náš odkaz, ktorý máme v sebe, ako by sme mohli s ním spraviť niečo, čo by bolo platné aj za hranicami. Teda využívať folklór, jeho odkaz a na základe toho robiť hudbu. V poslednom čase sa o to snažím, aj keď to na mňa prišlo mimovoľne, pretože ja nie som folklorista. Na platni Lipa spieva Lasicu mám dve piesne, ktoré sú jednoznačne strieknuté folklórom. Raňajky s blízkou osobou a Kúsoček páperia. A teraz som vyrobil nový singel, ktorý má v sebe jednu celú časť nahratú s ľudovým orchestrom, ktorý sa volá Banda. Mal som pocit, že tá melódia je taká, že to znie ako folklórna pesnička, lebo pravda je tá, čo si povedal na začiatku, že blues je ľudová hudba. Takisto ako každá iná, preto je prirodzená, jednoduchá a takou by aj mala ostať.

K folklóru patria aj pekné dievčatá. Ešte stále sa obzriete za maturantkami, keď idú mestom?
Jednak maturantky, keď idú mestom. A potom páni, keď sú v najlepších rokoch, majú ešte stále úspechy u žien. Takže to stále platí. A to je korenie muziky.

Text: Edo Kopček ml.
Foto: Lýdia Botková

Kapelky: