Na (hudobnej) návšteve New Yorku s Petrom Debnárom z Raindown

Peter Debnár so Sochou SlobodyLeto sa chýli k záveru a to je čas, kedy si v kanceláriách krátime čas rozprávaním zážitkov z dovolenky. Na facebook vešiame fotografie z našich letných potuliek a komentujeme na nich všelijaké detaily. Ešte koncom júna som sa stretol s Peťom Debnárom, spevákom, textárom a skladateľom prešovskej kapely Raindown na Dobrom festivale. Nakazený od mojich kolegýň z kanclu som sa každého vypytoval, kde bude tráviť dovolenku. Peťo mi prezradil, že po festivale odlieta na nejaký čas do New Yorku. V momente som mal v hlave pre mňa zaujímavé spojenie: náš muzikant v cudzom (muzikantskom) svete. Dohodol som sa s Petrom, že sa mi ozve, keď sa vráti a uvidíme čo z toho vylezie. Mimochodom ja som absolvoval vydarený trip autom po Španielsku a keď som potom sedel koncom augusta v skúšobni Raindown a počúval nasledujúce slová, miestami som počul šum vln. Peter bol uvoľnený a zdalo sa, že toho veľa prezradí.

Peťo počul som, že si bol v Amerike. Čo si tam robil?
Hlavne som dovolenkoval. Ale tým, že v rámci Európy som bol najďalej v Anglicku, chcel som tiež vidieť iný svet a zažiť iných ľudí, atmosféru, kultúru a presvedčiť sa o tom, či je Amerika taká ako o nej počúvame.  A je to tak.

Čo si videl?
Viac ako dva týždne som bol v New Yorku. Videl som skoro všetko s výnimkou Bronxu. Tam som sa neodvážil. Ale  Manhattan, Central Park, Long Island, Long Beach. Proste super.

O Američanoch sa hovorí, že sú veľmi srdeční a všetkých zdravia.
Je to v podstate pravda. Aspoň navonok to tak pôsobí. Nechápem prečo sa stále smejú, najmä pri tom psychu, ktoré tam denne zažívajú. Človek ide počas normálneho pracovného dňa po New Yorku a myslí si, že je v nejakom blázinci. Sú veľmi ochotní pomôcť, ak sa tam človek stratí, čo ma úplne dostalo. A takýchto maličkostí som zažil veľmi veľa.

Dostal si sa aj k muzike?
V podstate áno. Nevystupoval som. Myslel som si, že pôjdeme aspoň niekam, kde sa bude hrať, ale ten program bol tak náročný, že sme v podstate zakaždým prišli „mŕtvi“ z toho chodenia a blúdenia, preto sme boli radi, že si môžeme vyjsť na strechu a oddýchnuť si.

Na strechu?
Nie je ako u nás, žeby v Brooklyne boli pootvárané terasy, kde sa pije pivo normálne na verejnosti. Preto sme chodili na strechu. Zakaždým sme tam videli partie, na iných strechách okolitých budov.

Aj ste im zakývali?
Videli sme, že tam niekto je a každý žúroval po svojom.

Pri akej hudbe ste žúrovali?
Nežúrovali sme pri žiadnej muzike (smiech). Väčšinou sme debatovali, pretože tam bolo toľko húkačiek a hluku, že sa muzika nedala počúvať. Ale dennodenne, keď sme chodili metrom alebo po ulici, tak vždy niekde hral nejaký jazzový alebo rockový band, rapperi predávali svoje albumy.

Máš na mysli pouličných muzikantov?
Áno, pouličných muzikantov alebo kapely. Tam to funguje na dennom poriadku. Kapela sa v metre rozloží o deviatej ráno a hrá až pokiaľ ich to neprestane baviť. Tí muzikanti sú tam rôzny, či už bubeníci, perkusionisti alebo jazzový gitaristi. Na jednej strane metra hral jeden perkusionista úplne sám, na druhej strane metra hral nejaký showman na krabiciach, dali sa dokopy, zahrali si spolu a bolo to úplne šialené.

Zastavovali sa ľudia pri nich?
Jasné, stáli, počúvali, hádzali im doláre. Úplne iná kultúra. Ľudia sa tam absolútne ničoho neboja. Videl som nejakého „superstáristu“ japonského pôvodu, ktorý hral pod najväčším obchodom s cédečkami. Spieval hocijak, nebudem hovoriť či dobre alebo zle, ale cenil som si na ňom, že sa tam postavil, zapojil si malé kombo, hral na gitaru, spieval, bolo to aj k smiechu, ale bola aj zábava. Union Square, námestie umenia, kde si mal hocičo. Ľudia tam predávali tričká, svoje obrazy, hrali tam či kapely alebo saxofonisti. Niečo úžasné.

Aj si sa s tými muzikantmi zhováral?
Zhováral som sa jedine s jedným rapperom, ktorý predával cédečka na rohu domu, kde sme bývali, bol to típek „čierny brat“ (smiech). Prišiel a vysvetlil mi o čom to všetko je a povedal, že si to môžem kúpiť, a že by bol veľmi rád, keby som si jeho muziku kúpil. Chcel za to desať dolárov. Povedal som si, že to nie je až tak veľa a zobral som si cédečko, aj keď som ho nepočúval. Na tom rohu stál každý deň a predával svoju muziku. Vypočul som si to vlastne až keď som prišiel domov. Dosť dobrý rap. Pre mňa to bolo až tak profesionálne a pri tom nebol nejako známy, ale snažil sa svoju hudbu ponúkať ďalším ľudom. Bol to ozajstný americký rap a hip hop. Tá produkcia bola veľmi zaujímavá. Chlapík KnuckleHead je aj na myspace.com, ale dostalo ma to, že chcieť sa prezentovať a ukázať svoju tvorbu, funguje v hocijakom spôsobe. A tam sa za to nehanbia.

U nás by to bolo možno aj nemysliteľné.
Vidí sa mi, že Európa je tvrdšia v rámci takýchto vecí a na Slovensku je to úplne zriedkavé. Videl som ako to funguje v Anglicku. Už tam je to úplne iné, viac otvorené.

Zašiel si sa v New Yorku pozrieť na nejaký koncert?
Nebol som priamo na koncerte. Pochodil som hudobné kluby ako B.B.King Club, Hard Rock Café, Studio 54 a boli sme v Central Parku na Summer Stage. Zaujímavé na tom bolo to, že sa vždy niekde hralo. Aj na dolnom Manhatane pri Battery Parku. Veľký stage, v deň nezávlislosti a hrali známe či menej známe kapely.

Možno tam tú kultúru viac podporujú.
Podľa mňa najviac týmto žijú veľké americké mestá. Bolo naozaj kam chodiť.

Aj ste sa tam bavili s tými ľuďmi o muzike?
Veľmi som sa o tom ani s nikým nemusel baviť. Človek tam príde a vidí. Je v tom srdce, dávajú do toho proste všetko. Proste to musí byť naozajstné. Musím povedať, že sa mi splnil jeden môj sen. Videl som naozajstnú černošskú gospelovú kapelu na Time Square Church. Úplná profesionalita a tie spevácke výkony. Takýto kostol človek u nás vidí len vo filmoch a tam to normálne funguje. Všetko bolo profesionálne, výkony aj zvuk. Absolutely perfect.

Už nejaký čas si doma, odkedy si sa vrátil z USA. Zložil si niečo pod vplyvom týchto zážitkov?
Jasné. Prišli nejaké nápady a samozrejme aj určité životné obdobie a aj to ešte k tomu nejakým spôsobom dosť napomohlo. To dobré, čo si z toho človek môže vziať, je to, ak vidí ako to tam funguje, tak ho to pozitívne nakopne. Nikdy som to nebral tak že: „Óh, oni to hrajú tak šialene, že kam sa ja trepem amatér.“ Treba to brať ako inšpiráciu, aj keď viem, že sa asi nedostanem na takéto veľké méty, ale aspoň časť z toho si zoberiem a budem to robiť ako oni.

Lenže ty Peťo, máš tú v muzike v sebe, máš priestor aj možnosti venovať sa jej a preto ju môžeš robiť.
Je to tak. Ale tam to je aj o niečom úplne inom. Je to obrovský hudobný trh. Môžeš robiť čo chceš. Všetky tie hudobniny a predajne s nástrojmi, je tam toho kvantum a je to všetko dostupné. Obrovský výber všetkého, od gitár, cez klávesy, nahrávacie štúdiá, software. Tam to jednoducho je. Lepšie sa robí muzika keď je dostupnosť tovaru.

Aj si porovnával ceny s tými našimi?
O dosť lacnejšie. Európa je v tomto veľmi drahá. Nerozumiem niekedy, prečo je to tak, ale ten skok predstavuje zhruba polovicu ceny.

Pozrel si sa aj do nejakých CD shopov a hľadal nejaké rarity?
No jasné. To bola prvoradá vec a bol som smutný, že najväčší predajca cédečiek v Amerike, Virgin music, skrachoval. V New Yorku to boli asi tri najväčšie predajne s cédečkami. Obrovské budovy a všetko to skrachovalo. V New York Times som čítal, že sa CD-čka predávali vo výpredaji od 80 centov vyššie. Kompletný výpredaj, ktorý znamenal koniec. Bol som z toho šokovaný, pretože som sa tešil, že si donesiem kopec neznámej muziky v hocijakých prevedeniach. Ale nestalo sa tak. Jediné CD, ktoré som si kúpil bolo od toho rapera (smiech) a samozrejme som si nakúpil rôzne hudobné veci, knihy, hudobné školy. Navštívil som rôzne špecializované predajne.

Keď si chodil po predajňach s nástrojmi, aj si niektoré vyskúšal?
To, čo som si vždy chcel skúsiť, čo nebolo nikde v obchode, alebo aby gitara Rickenbacker visela na stene niekde v Prešove (smiech) alebo v Bratislave, tam jednoducho ten Rickenbaker bol a skúsil som si ho. Bolo tam toľko gitár, že som si vyskúšal všetky, o ktorých som vedel, že tu jednoducho nie sú. Takáto profesionalita nám na Slovensku ešte trošku chýba v rámci predaja hudobných nástrojov. Aspoň jeden takýto obchod by tu mohol byť.

Tak Amerika je známa vysokou produkciou, tak aj preto sú tie veci možno lacnejšie. U nás, keď človek chce otvoriť nejaký obchod s nástrojmi, tak veľmi váha, či sa do toho naozaj pustí. Väčšinou to má ako nejakú bokovku.
Tam je taký výber podľa mňa preto, pretože len New York má okolo 20 miliónov ľudí a štyri obrovské obchody s nástrojmi, čo je podľa mňa úplne v poriadku a človek si tam nájde všetko po čom túži.

Koľko času najviac si tak strávil v obchode s nástrojmi?
Bol by som ochotný stráviť tam aj pol dňa, pretože som tam ani zďaleka všetko neskúsil. Mali tam priamo rozložené veci a akákoľvek novinka bola v momente vystavená. Ak to bol najnovší gitarový efekt, ktorý tu dajme tomu ani nie je, bola pri ňom zapojená gitara a hneď si ho mohol vyskúšať. Človek sa nemusel pýtať. Hral si, prišiel predavač, spýtal sa, či sa ti to páči, aká je tvoja predstava. Všetko bolo naladené a o všetko bolo postarané. Nestretol som sa naozaj s tým, žeby niečo nebolo perfektné.

Videl si aj niekoho známeho?
Videl som kopu Prešovčanov, lebo tam bola taká hustota zaľudnenia, že sa mi niektorí podobali na ľudí, ktorých poznám. Stál tam Morgan Freeman ale len vosková figurína od Madame Tussauds. (smiech). Keď ho kamarátka videla, tak kričala po celom New Yorku, že to jej nikto neuverí a nakoniec to bola bábka z vosku.

Aké to bolo v Hard Rock Café v New Yorku?
Je to veľký klub. John Lennon tam má vlastnú kaplnku. Horia mu tam sviečky. Sú tam prvé noviny po jeho zavraždení. Curt Cobain tam má fotku, na ktorej je odfotený ako malý žiačik. Boli tam naozaj kusy, pri ktorých si človek povie, že je to neuveriteľné.

A čo klub B.B.Kinga?
Úplne tmavý klub. Na každom stole bola sviečka a na pódiu pripravená nástrojovka. Každý večer tam hrali rôzne revivalové kapely, ale tie ma nezaujímali. Keď sme sa chystali do New Yorku, tak som pozeral, či tam nebude hrať nejaká známa kapela, ale v tom čase som nikoho nenašiel. Bolo to viac festivalové. Ale napríklad 18.júla, keď som priletel na Slovensko hrali na Coney Island Coldplay, čo som skoro odpadol, keď som videl plagát. Nemohol som uveriť tomu, že 17teho odchádzam domov. Na poslednú chvíľu niekto spravil festival, kde hrali Coldplay, Beastie Boys a iné kapely. A viem, že tie plagáty vtedy v metrách neboli (smiech).

Mal si tam so sebou aj cédečka Raindown?
Rozdal som to Poliakom, ktorí tam žili, čím som tam doniesol trošku našej kultúry.

Na čo si sa ešte tešil? New York je veľké mesto.
Samozrejme som nesmel vynechať slovenskú reštauráciu Milan´s Restaurant v Brooklyne a kto je tam, nech sa zastaví, pretože jedlo je tam vynikajúce. Domáce pivo, Plzeň, Kozel, bryndzové halušky, do ktorých mu vozia bryndzu zo Slovenska. Ja som si dal bravčové pečené s kapustou a knedľou. Bolo to samozrejme drahé, ale kašľať na to. Treba to skúsiť. V tej reštaurácii dokonca jedli aj niektoré známe tváre slovenského šoubiznisu, ktorých fotky boli na stenách. Čiže ak niekto hovorí o slovenskej reštaurácii v New Yorku, tak to je práve táto.

Momentálne si doma. Teším sa, že z teba tá nálada neopadáva.
Ani neopadne. Išiel by som tam ešte raz. Ale na istotu, že pôjdem do Carnegie Hall alebo Madison Square Garden na nejaký veľký koncert. Všetky koncerty začínajú až teraz.

Musíš sa tam vrátiť niekedy v jeseni.
Áno, ale teraz som si chcel užiť slnko, pláž a oceán. A jednoducho som za tých 17 dní stihol všetko. Ale napriek tomu mi ešte stále niečo ostalo, prečo sa tam chcem vrátiť.

Text: Edo Kopček ml.
Foto: Peter Debnár

pred Virgin Recordss Morganom Freemanom

pred Carnegie Hall

DSC02571

Kapelky: