Komajota: „Naša hudba vzniká vďaka ľuďom.“

Komajota 2008Kapela Komajota má za sebou veľký kus poctivej muzikantskej práce. Začiatkom októbra vydali svoj druhý album „Bludisko“ a ako písala kapela vo svojom blogu je na ňom veľké množstvo energie. Stretol som sa s bubeníkom Stanom Čorejom a spevákom a klávesákom v jednej osobe Martinom Husovským, aby sme sa pozhovárali o ich druhotine, nedávno ukončenom úspešnom turné a som rád, že sa mi podarilo vypátrať niekoľko zaujímavostí, ktoré by možno ostali ukryté.

Kapelu Komajota netreba nejako špeciálne predstavovať. Ako by však Komajota predstavila ľuďom z inej krajiny Prešov a prešovskú scénu?

Stano: Ťažko povedať. Zrejme ako normálne slovenské mesto, so zlými aj dobrými vlastnosťami, s príjemnými ľuďmi  vlastnou dlhou históriou. Čo sa týka prešovskej hudobnej scény, tak tá je zrejme taká rozmanitá ako sú rôznorodí ľudia tohto mesta.


Nahrali ste druhú platňu. Kto bol najaktívnejším členom v štúdiu a kto je v kapele naopak najväčší lenivec?

Martin: To nemôžem povedať, lebo by sme sa asi rozhnevali v kapele. Ja mám pocit, že každý robil to čo mal. Niekto viac, niekto menej. Ale mnohí z nás a to nielen z kapely strávili v štúdiu veľa času. Každý z nás tam nechal to, čo sa od neho očakávalo.


Myslíš si, že internernet zabíja hudbu alebo poskytuje kapelám aj nejaké výhody?

Martin: Internet je dobrá vec, pretože mnohé kapely, ktoré počúvam, som našiel práve na myspace-stránkach alebo na facebooku. Sú tam rôzne kapely a  nahrávky. To je pozitívum pre mňa ako poslucháča.


Aké výhody má internet pre vás ako kapelu?

Nám ako kapele pomohol veľmi profil na myspace, pretože sme tam našli veľa priateľov a potom sa k tomu pridal aj facebook. Musím uznať, že virtuálne svety naozaj fungujú v tom, že  si tam nachádzaš veľa priateľov, môžeš si vykomunikovať záležitosti ohľadom kapely a hudby, ktorú tvoríš. A negativum internetu je, že nezabíja ani tak hudbu ako samotné vydavateľstvá a ľudí, ktorí do toho investujú. Ak niekto napríklad stiahne náš nový album „Bludisko“ alebo hocijaké iné CD, neokráda tým až tak priamo mňa ako umelca, aj keď do istej miery áno, ale skôr celý ten kolos, ktorý je za tým. Keby sme si CD vydali sami a tiež hradili všetky náklady, vtedy už tento človek okráda priamo mňa. Internet je fenomén, ktorý má na jednej strane svoje pozitíva, ale má aj svoje temné stránky.


Na vašich stránkach, či už na facebooku alebo na myspace máte veľa odkazov. Odpisujete na nich osobne alebo máte svojich asistentov? A aký význam majú pre vás tieto správy?

Martin: Stano je asistent (smiech), pretože on spravuje myspace a taktisto maily, ktoré nám chodia na našu adresu. A Mišo má zas na starosti facebook.

Stano: Momentálne je toho veľa a nemáme až toľko času venovať sa len odpisovaniu. Čítame to pozorne samozrejme všetko a je super, keď nám ľudia píšu vlastné názory a komentáre.


Martin, hovorí sa, že ty si srdcom a dušou kapely. Ako vznikajú vaše piesne?

Martin: No ale srdce bez tela by nežilo (smiech), ale nápady nosím predovšetkým ja. Stano a Mišo ma na druhej strane korigujú, že toto je dobré alebo zlé, čím priamo vplývajú na to, že jednotlivá skladba má takýto refrén a takýto bridge. Keď niektorý z nás príde s nejakým nápadom potom už v skúšobni spolu aranžujeme, hráme a skúšame rôzne tempá, rytmy ako aj zvuky. Tak si točíme demá a dá sa povedať, že celý ten čas medzi dvoma albumami je poznamenaný práve tým, že tieto nápady zbierame ako nový materiál a najlepšie z nich vyberieme a venujeme sa im viac do hĺbky. A na nich sa už píšu aj texty.


Na novom albume ste sa pustili do menších experimentov. Použili ste sample, pohrali sa so zvukom klávesov a pod. Ako veľmi ovplyvnili tieto prvky (napr. sample) celkový výraz skladieb?

Martin: Veľmi, pretože mnohé skladby, ktoré sú na albume, zneli ako demonahrávka úplne zle. A tým, že sa trošku upratali, že sa im dodala iná farba a iný zvuk, zrazu ožili. Je veľmi zaujímavé, že skladby, ktoré zneli ako demo dobre, sa v procese nahrávania v štúdiu stali horšími a tiež naopak. Osobne mi to príde zaujímavé a celkom ma to baví, vidieť ten rast a vývin jednotlivých skladieb, pričom nikdy vopred nevieš odhadnúť ako to dopadne vo finále. Svet zvukov je tak bohatý, že naozaj udivuje a láka.


Čo sa snažíte vystihnúť alebo na čo chcete upozorniť svojou hudbou a najmä textami?

Martin: Určite sme si nestanovili nejaký globálny cieľ, že bojujeme proti niečomu, alebo že chceme zachrániť svet. Každá jedna skladba je skôr reakciou na to, čo sa deje alebo udialo. Je to skôr taký mikrosvet, ktorý existuje v človeku a v rámci malého spoločenstva ľudí. Mám pocit, že keď sa začína od jednotlivca, tak je to skôr osobnejšie a viac ľudí to pochopí akokeby spieval „zastav sa svet na chvíľu môj, mor ho…“ (smiech)


Ste koncertne veľmi aktívna kapela. Pred pár dňami ste ukončili spoločné turné s kapelami Gladiátor a Alone z Nitry. Aké máš spomienky na toto turné a ako to celé dopadlo?

Martin: Super, bolo to super. Mali sme síce niekoľko koncertných šnúr pred tým, ale toto je asi naše prvé, z ktorého som sa ja osobne veľmi tešil a bavil sa. Koncerty už neboli o tom, či nám to bude hrať, ako to dopadne a pod., pretože na nás došli ľudia, ktorí sa z toho celého tešili s nami. Bolo to veľmi vydarené turné a ja by som si ho osobne rád zopakoval. A celkom dobre nám sadli aj kapely, s ktorými sme celé turné odohrali. Kapely Gladiátor a Alone musím vrelo doporúčiť, ak niekto chce ísť na turné.


V ktorom meste bol podľa vás najlepší koncert?

Martin: No musím sa priznať, že Prešov a Nitra, pretože sú to domovské mestá. Prešov je naše mesto a Nitra je domovom kapiel Gladiátor a Alone. A tí domáci to dali naozaj silno pocítiť.


Bol som na vašom koncerte tu v Prešove. Odohrali ste naozaj dobrý koncert a je vidieť, ako veľmi ste za posledný rok pokročili a zohrali sa. Vaše vystúpenie bolo energické, malo to dynamiku a inokedy ste celé publikum zas pekne zmelancholizovali. Je to pre teba výhoda hrať pred domácim publikom?

Martin: Neviem prečo, ale mne sa doma vždy hrá ťažko. Mám zakaždým stres z toho, že každého poznám. Je to zvláštny pocit. Ale zas na druhú stranu cítim, že tí ľuďia sú veľmi milí a o to vďačnejší, a že sa dokonca tešia z toho, že je to tak blízko nich, a že to vznikalo aj vďaka nim. Zažil som koncerty mimo Prešova, kde sa mne hralo lepšie, ale tí ľudia to zas tak nevnímali.  Pred každým publikom máme rovnakú dávku zodpovednosti.


Vidno, že je vaša muzika prepojená s Prešovom a to sa týka aj vašich videoklipov. Mnoho scén sa odohráva priamo v meste. Sú vaše videoklipy vždy Jarisovou myšlienkou alebo ich diskutujete spoločne?

Martin: Autorsky je za nimi vždy Jaris. Klip k skladbe „Ráno v novinách“ bol taký spoločný brainstorming, aj keď je zrejmé, že Jaris to dotiahol úplne do bodky. A takisto „Anjel“ – to, že to bude kreslený videoklip prišlo od nás. „Ukradnutý“ je naopak čisto Jarisova práca. On chcel klip, ktorý bude akčný a z Prešova. Takisto aj klip ku kandidatúre mesta Prešov (skladba „Mesto“, pozn. red.) je celý Jarisov nápad.


Takmer 3 mesiace máte vonku nový album „Bludisko“. Ostal vám nejaký nepoužitý materiál v šuflíku alebo ste autorsky úplne vyčerpaní?

Martin: Sám sa divím, že sme odhodili toľko nápadov, že by sa z nich dal poskladať ďalší album. Teší nás to samozrejme, že naša tvorba má kam smerovať, aj keď sa skôr obávam toho, ako by mal náš ďalší album vyzerať ako celok. Kam ísť a akým smerom? Pretože je podstatné nezastať a nezostať pri tom, že som spokojný s tým, čo už je a robiť veci podobné tomu, čo už bolo, ale naozaj ísť ďalej a posúvať vlastné hranice. A to je pre nás veľká výzva.


Ľudia, dá sa povedať, že už „klasicky“, vtipkujú na vašich koncertoch, že si prišli vypočuť gitarové sóla…

Martin: (smiech)… no, aby neboli prekvapení. Chystá sa. Kúpil som si gitaru.


Vy ste sa do budúcnosti bránili gitare a prehlasovali ste, že vám to takto vyhovuje. Alebo sa niečo zmenilo a chcete skúsiť aj iné výrazové prostriedky?

Martin: Nezmenilo sa nič. Táto iniciatíva vznikla skôr z toho, že Stano ako bývalý gitarista dospel k názoru, že gitara nemôže nikdy ladiť stopercentne. V čom má do istej miery pravdu. Kláves je vždy a v každom momente presne naladený. Harmonická stránka našej hudby je jasná. Potom už môže človek riešiť rytmické stránky. Táto filozofia nám bola od začiatku jasná – bez gitary. Aj keď na albumoch nie, no na koncertoch sa gitare nebránim. Gitaru som si kúpil, pretože ma pri nej napadajú iné veci a rytmicky aj harmonicky iné skladby.


Teda keď skladáš, tak na klavíri…

Martin: No väčšina skladieb vznikla na klavíri, ale niektoré aj na gitare. Ide to jedno s druhým. A keď mám nejaký nápad, snažím sa ho zahrať aj na tom aj na tom a potom uvidím, čo z toho vznikne.


Uvažovali ste nad automatickým bubeníkom?

Martin: Pravdu? (smiech). Nie, určite nie. Bicie sú živým elementom kapely a Stana musím pochváliť, že sa za ten rok opäť zlepšil a už sa sám bojím toho, čo bude pri treťom albume. Možno sa tam nájdu aj sóla na bicích (smiech).


Komajota vlastne nemôže skrývať zvuk celej kapely za gitary. Práve jej absencia upriamuje pozornosť ako na klavír tak aj na základnú rytmickú zložku – basa, bicie. A musím uznať, že najmä na koncertoch zhadzuje Mišo zo svojej bassgitary slušné „kilá“ a narozdiel od iných kapiel, ktoré používajú dve gitary, vám akoby nechýbala.

Martin: Tak to ma teší, že to tak vnímaš. Ono to vzniklo celé spontánne. My sme nikdy neboli koncertná kapela. Nahrali sme debut, boli sme hodení do vody a mnohým ľuďom to prišlo vhod, že videli kapelu, ktorá nevie až tak dobre  interpretovať naživo to, čo vydala. Myslím si však, že za tie dva roky a nejakých 180 koncertov to už človek naozaj dostane do krvi a zžije sa s kapelou a so skladbami.


Čo ste sa naučili v období medzi prvým a druhým albumom až doposiaľ?

Martin: Bolo to také tempo a taká rýchlosť, že až keď si sadnem a upokojím sa, tak zistím, čo mi to vlastne dalo. Ako ľudia sme sa naučili spolu vychádzať, pretože je to naozaj niekedy ťažké v tom zmysle, že trávime spolu veľmi veľa času a stále cestujeme. Sme už naozaj taká menšia rodinka. Teším sa z toho, že je to psychológia a socializácia v praxi. Sú to veci, ktoré by ma nikdy nenapadli, že ich budeme ako kapela riešiť.


A čo sa týka sféry hudobného showbiznisu?

Martin: Trošku som asi sklamaný z toho, že som zistil, čo si človek sám nespraví a za čím nie je osobne, tak sa to väčšinou vždy odflákne.


A ostatní hudobníci?

Martin: Úplne pozitívne bolo už spomínané turné s Gladiátorom a Alone. Sú to ľudia, s ktorými si viem predstaviť, že s nimi pôjdem na pivo aj keď práve nie sme na šnúre. Sú to ľudia, ktorí si založili kapelu a takto hrajú už asi 20 rokov. Ja som sa veľmi tešil z toho, že si spoločne pokecáme a zahráme na turné, pretože si ich pamätám z doby, keď som mal 15 rokov a vyrastal som na ich vtedy už tretej doske.  Ale viacmenej neviem, čo je to showbiznis, pretože my, vďaka Stanovi, čo je veľmi dobré, keď skončíme koncert, cestujeme domov.


Nemal si niekedy chuť zdemolovať izbu v hoteli?

Martin: Nie, vôbec nie (smiech). Ja som pacifista. Normálne volávam manželke, pretože chcem vedieť ako sa má a idem spať a oddýchnuť si.


Vieš, čomu sa pripisuje vyhadzovanie televízorov z okien a demolovanie hotelových izieb v hudobnej histórii?

Martin: Napríklad?


Kapely ako boli Stouni, Zeppelíni alebo The Who, hrávali nekonečne dlhé šnúry a dva až dva a pol hodinové koncerty. Požívali šialené množstvá amfetamínov, alkoholu a jednotlivé vystúpenia ich nabíjali adrenalínom a energiou, ktorú nasali počas vystúpení. Mnohí, čo ich zažili pred 30-timi rokmi popisujú tie koncerty ako niečo neskutočné. Ťažko si to predstaviť. Všetky tie výtržnosti pôsobili ako filter.

Martin: My na našich koncertoch zo seba vydávame toľko energie, že sme radi, keď si môžeme sadnúť a zapnúť telku alebo PSP-čko, to je teraz naša najnovšia mánia, ktorú máme (smiech).


Ktorú hru momentálne hráte?

Martin: Hráme Call of duty po sieti. Chalani z Gladiátoru boli z toho totálne vykoľajený, že „Toto je Rock´n´Roll?“(smiech)

Vás sa vždy pýtali novinári na vaše idoly. Odpovedz mi ale na otázku, komu ste vy idolom?

Martin: Fúha, to neviem. Netuším, či sme niekomu idolom.

Sunlips napríklad (Večerník, 10.12.2008, strana 12-13, pozn. red.).

Martin: Vážne? Tak z toho sa teším. Som z nich nadšený. Myslím, že to dotiahnu ďaleko. Viki vie veľmi dobre spievať, Paľo je skvelý gitarista a tvorivý človek, čo je dnes vzácne vidieť.


Poďme späť ku kapele Komajota. Ako na vás a vašu hudbu reagujú iné kapely, s ktorými si delíte vysielací čas v rádiách.

Martin: Veľké kapely sú chvalabohu natoľko inteligentné, že pochopili, že nemá zmysel stavať sa na zadné a mať nepriateľov medzi sebou. My sme džentlmeni. Ono každý kto hrá koncerty vie čo je za tým a vie, že nie každý koncert výjde úplne na sto percent a je tým pádom trošku tolerantnejší, pretože aj on ten tlak zažíva dennodenne.

Ako budeš tráviť Vianoce?

Martin: Budem doma s mojou roztomilou manželkou. Teším sa na to, že príde brat z Prahy a čaká nás milé rodinné stretnutie.


Darčeky už máš nakúpené?

Martin: Nemám ešte nič (smiech).


A už si doma hľadal darčeky po skriniach?

Martin: Nehľadal, lebo ma to už prešlo. Žiadnu skriňu doma nemáme (smiech). Myslím si, že ani niet čo hľadať. My sme mali taký rušný rok, že naozaj nečakám nejaké šialené darčeky, pretože môj najkrajší darček je moja manželka a bábätko, ktoré čakáme, takže si podarujeme už len nejaké maličkosti.

Komajota 2008Komajota 2008

Kapelky: