Katka Knechtová: Všetko inak vyzerá! Dostala som priestor a posúvam sa ďalej.

Katka Knechtová Live: Poprad 2009Katkin sólový počin je vonku už nejaký ten mesiac. Speváčka si postavila vlastnú živú kapelu a vie čo chce. A obklopila sa naskutku kvalitnými muzikantmi, ktorí ako sa budete môcť dočítať jej hudbu cítia a čo je najdôležitejšie, fandia jej a podporujú ju. Na troskách starého sveta vzniká niečo nové. A garde jej na pódiu robia Tomy Okres (basgitara), Viktor Špak (gitara), Peter Lipa ml. (klávesy) a bláznivý bubeník Laco Kováč. Katku som stretol na ich ešte len štvrtom spoločnom koncerte v Poprade. Nasledujúci rozhovor len okrajovo ulieta k tomu, čo bolo. Radšej som sa pýtal na to, čo je a čo Katka plánuje. Žiaden bulvár, žiadne ostré slová, len pocity a muzika, pretože len „na tom záleží“.

Za tvoj prvý sólový počin Zodiak si dostala od vydavateľstva dvojitú platinu (za 6000 predaných nosičov, pozn red.), podarilo sa ti postaviť koncertnú kapelu. Predstav nám chalanov, s ktorými momentálne hráš a povedz ako sa ti hrá s týmito „novými“ ľuďmi?

Nič nie je také jednoduché ako sa navonok zdá, pretože nájsť správnych ľudí okolo seba a do budúcna je zložité. Túžila som nahrať album čo najskôr, lebo tých piesní som mala dosť. Nechcela som to oddiaľovať. A zohnať si štyroch ľudí, s ktorými by som mohla robiť ten album, by trvalo veľmi dlho. Preto som sa rozhodla, že budem spolupracovať s ľuďmi z vonku. Vzápätí aj tak ostala visieť vo vzduchu otázka tých ľudí, ktorí budú so mnou zdieľať koncerty. Chcela som, aby to znelo čo najlepšie, a aby to boli ľudia, ktorí sa k tomu postavia čo najprofesionálnejšie, aby tam boli niektoré veci jasné, platili isté pravidlá, a aby sme boli zohratí.

Dnes (Poprad 8.mája 2009, pozn red.) to bol váš štvrtý spoločný koncert.

S Viktorom Špakom sme sa poznali už skôr. Tých členov sa v mojej kapele vystriedalo trošku viac a vždy to bolo štýlom „z kola von“. Takže v tejto konečnej zostave sme sa nakoniec stretli, skrz aj na základe ich skúseností, ktoré mali predtým a tiež skrz to, s kým hrali. Ja som do toho celý čas vstupovala ostražito a chcela som, aby ten človek prišiel, aby sme si spolu zahrali, aby som videla ako ten človek vníma tú muziku, a zistila, aspoň vrámci nejakého šiesteho zmyslu, aký je to človek. Chvíľu to trvalo. Potom sme sa trikrát stretli a ja som zriešila v Prešove tri rôzne priestory, v ktorých sme postavili celý aparát a dávali sa dokopy ako team. Jednak sme hrali ako kapela a skúšali ten koncertný program, vychytávali sme všetky tie technické veci, tiež som premýšľala nad tým, ako spraviť ten koncertný program a jednak zosynchronizovať technika aj zvukára, ktorí budú s nami chodiť a robiť nám zvuk. V podstate to trvalo od januára. Vezmi si, že v decembri vyšla platňa, v januári som vedela s kým budem hrať. Koncertovať sme začali fakt len nedávno, koncom apríla.

Ako sa chalani stotožnili s tvojim albumom Zodiak a so skladbami, ktoré si na neho umiestnila?

Bola to moja vnútorná potreba, aby sa im tie piesne páčili. Sú moji fanúšikovia a sú radi, že sú súčasťou tej hudby a takisto vidím, že ich baví hrať tie veci. Ono by to bez toho nešlo. Proste by sa to ukázalo priebehu toho celého hrania a myslím si, že im tá muzika sedí, že ju aj vnímajú. A keď počuli ten album, tak sa tešili až ho budeme hrať naživo. Ja som aj chcela, aby každý z nich do toho vniesol trošku svojho ducha, vrámci svojich možností. My tak sledujeme tie koncerty a vždy vidíme, že to, či tá muzika bude znieť ako celok dobre, nie je o tom, či tam bude sedieť neuveriteľne šialený jazzový alebo akýkoľvek iný virtuóz, ale človek, ktorý vkusne zahrá veci, ktoré má.  A vlastne títo ľudia toto dokážu. A napríklad taký Peter Lipa mladší, tak na Slovensku je veľký problém zohnať klávesáka, pretože väčšinou sú to jazzoví hráči, ktorí proste „štrikujú“ a do tejto hudby je to celkom iné. V tých skladbách je ďaleko krajšie hrať sa so zvukom, hrať určitý priestor a vyplniť ho niečím. Vieš, niektorým ľuďom sa to ťažko vysvetľuje a tu to proste sedelo. Od začiatku to funguje na komunikácii. Vlastne aj keď sú niektoré veci veľmi nepríjemné a  nám sa nepozdávajú, tak si ich proste hovoríme a ja pevne verím, že to tak ostane aj naďalej.

Je to tam. Myslím si, že to chce len odohrať ďalej viac koncertov a ono to už pôjde.

Presne tak, Edo. My to strašne potrebujeme, vieš. Lebo ja si sama uvedomujem, že je to ešte stále v takom tom zábehu. Odohrali sme teraz štvrý koncert a každý z tých koncertov bol iný. Boli úplne iné podmienky, úplne iný priestor, takže stále je to také, akokeby si bol hodený do vody. (smiech)

Máš teda pocit, že tým, že si sa dala na sólovú dráhu, začínaš, povedzme, od začiatku?

Je to tak. Na tom našom Slovensku človek nič nedostáva zadarmo, naozaj. Ono sa to zdá, ale je to zvláštne. Môžeš mať pocit, mať predané platinové platne, môžu sa ti hrávať single v rádiu a ľudia ti napríklad na koncerty chodiť nebudú, lebo aj je momentálne situácia aká je. Dá sa pravda všeliako polemizovať, ale vždy máš o čo bojovať.

Album ti produkoval Head, známy zo spolupráce najmä so skladateľkou a pesničkárkou PJ Harvey. Ako hodnotíš s odstupom tých štyroch, piatich mesiacov od vydania albumu spoluprácu s nim?

Vieš čo, pre mňa to bola veľká skúsenosť. Netvrdím, že sa veci dajú učite urobiť ináč, lepšie, keď na to človek má viac času. Ja som sa proste tešila z toho, že mám možnosť hrať s inými hudobníkmi, že mám možnosť komunikovať s tak inteligentným človekom ako je Head. Veľmi veľa vecí nechal na mne, na mojej intuícii, na tom, že táto platňa má byť odrazovým mostíkom a vlastne on bol taká psychická podpora a odrazový mostík: ,,Teraz si sama, ale proste sa toho neboj, daj tam to srdce“ a jemu sa to páčilo. Veľmi veľa vecí nemenil, ktoré som do toho dávala a vždy dal na ten môj pocit.

Mala spolupráca s ním aj iný prínos, nielen ohľadom produkcie, ale aj po tom ako album vyšiel? Alebo to bolo len o tej produkcii?

Nie. Stále spolu komunikujeme a nakoniec sa aj máme stretnúť na budúci týždeň v Paríži, lebo je momentálne na turné s PJ Harvey, takže budeme opäť komunikovať. Mám strašne silnú potrebu vyvíjať sa ďalej a hrozne by som chcela absolvovať, možno nejaké hodiny, alebo ísť niekam von a nasať niečo od tých ďalších ľudí, ktorí hrajú vonku. Vieš, tu je to malý priestor a niekedy mi je už naozaj tesno. Po tých niektorých úspechoch už potrebujem sama nie dokazovať niečo ľuďom, ale sama sebe, že môžem ísť ďalej. A toto je tá možnosť, že si to môžem s tým človekom nejako odkomunikovať a ďalšia vec je, že ja som veľmi chcela a aj robila ten album duálne. A keď som mu posielala demo-nahrávky, tak som spievala v slovenčine aj v angličtine. Ale čo čert nechcel, prišla ekonomická situácia, aká je a nastal problém, pretože ani vydavateľstvá nechcú investovať do hudby a do toho, aby tie nahrávky išli vonku a bez tej finančnej injekcie to nemá význam robiť.

To je ako návrat na začiatok, ako keď človek začínal.

Presne tak. Zase si niekde, kde sa musíš naštartovať a robiť maximum, musíš sa o to snažiť. Ale na strane druhej to je dobré, lebo si myslím, že ja si robím materiál na ďalšiu platňu a tým, že som sólový interprét, mám priestor ho urobiť inak. A aj ho budem robiť ináč. Aj zvukovo. Bude tam viac elektorniky a takýchto vecí. Vsadím skôr na tie emócie a na vizuál aj vrámci pódia. Čiže to beriem ako dobrý štartovací bod pre mňa, kedy sa mi vlastne veľmi dobre hrajú tie veci, lebo mám za sebou živú kapelu a tie rockové veci znejú výborne. Sme strašne štastní, keď ich hráme.

Keď vyšiel tvoj album, zaobstaral som si ho hneď ako to bolo možné. Po jeho vypočutí som si povedal, je tam vlastne dvanásť skladieb, že je to tvoje best of, resumé toho, čo si doposiaľ spravila vrámci hudobnej scény a chcem sa ťa opýtať, či máš kam ďalej smerovať?

Vieš, to je presne tá otázka. Ty ako tým, že sa v tej muzike rýpeš, tak sa aj správne pýtaš, lebo ja som si vlastne uvedomila, ako to je vrámci komercie. Spravila som skladbu Spomaľ, ktorá bola vrámci Pehy jeden veľký hit, vzápätí sa mi podarila pieseň „Báthory“ (Muoj bože, pozn. red.), ktorá bola obrovský hit, a ja som chcela zrazu robiť niečo úplne iné ako veľa ľudí očakávalo. Chceš sa niekam posunúť, dajme tomu zvukovo, vyšiel singel Vo svetle žiariacich hviezd a vyzeralo to tak, že sa nič nestane. Vzápätí sa to zlomilo. Ľuďom to trvalo až veľmi dlho, kým z toho bolo že „Vau!“ a malo to trošku nejakú hranosť. Zrazu od teba nikto nič iné nechce. Len „Báthory“ a Spomaľ dokopy. Aj vrámci tých Čiech. Čiže tvoj úspech sa stane nejakou tvojou kazajkou, ktorá ťa nechce pustiť inam. Už nikto od teba nechce nijaký pokrok.

Potom je to asi na tom interpretovi, aby tú kazajku rozovrel a dal najavo, že ľudia pozrite sa, ešte sa to dá aj takto.

Áno, ale vieš, že ľudia to takto vnímajú a zasahovať do  tých médií, je to veľmi zložité. Ale, rozhodne  je to tak ako si sa pýtal. Ja mám veľkú potrebu ísť ďalej a aj tie ďalšie piesne, ktoré robím, nerobím s tým, či sú alebo nie sú komerčné. Takto sa uvažovať nedá. Ale naozaj sa niekam posunúť, skúsiť urobiť niečo nové, pohrať sa s hlasom zase inak, je vždy krokom vpred. Vlastne tým, že toto bol môj prvý sólový album, snažila som sa byť, ako vravíš, prirodzená a hlavne vrámci spevu, toho vyjadrenia a v tých textoch, aby ľudia vnímali to, že sa snažím byť naozaj čo najúprimnejšia. Aby mi tie skladby verili. Ja som sa ani nemohla hrať v tých textoch, že sa strašne teším zo všetkého, lebo naozaj tam bola tá bolesť z tých rokov a to, že opúšťam kvázi rodinu, s ktorou som bola a potrebujem ísť ďalej. Čiže ten ďalší album už môže byť o niečom inom.

Spýtal by som sa ťa, že album sa volá Zodiak, čo v preklade znamená zverokruh. Aké si znamenie a prečo práve táto symbolika zverokruhu?

Ja som Ryba.

Aha. Na pódiu pôsobíš strašne emotívne. Sú interpréti, ktorí samozrejme vedia precítiť muziku, ale keď sa spoja emócie, radosť, alebo aj bôl a chuť z hrania, tak ty máš narozdiel od nich ešte inú zbraň, ktorá ti je daná, a to je tvoja živelnosť a ženskosť, s ktorou ešte aj na pódiu pracuješ a ľudia to žerú.

No to je najdôležitejšie si uchovať. Je to veľmi ťažké, ale ak sa naozaj snažíš a vnímaš sám seba a nie si spokojný v niečom a nie je v tom láska, človek musí ísť ďalej, lebo ho to ubije. A to je aj v hudbe. Človek sa musí stále ďalej vyvíjať, musí žiť, musí cítiť, že ho niečo bolí, musí cítiť, že mu je dobre. Tie emócie musí dostať do seba a musí ich dostať von. To je základ.

Na albume máš práve skladbu Láska, ktorú spievaš len za doprovodu klavíra. Práve to sa premietlo v tej skladbe? Aj keď si ju neotextovala.

Hm, áno. Bolo to najmä o komunikácii s tými ľuďmi, lebo tie texty maximálne odzrkadľujú to, čo bolo. A ešte si sa pýtal na ten Zodiak. Album som pomenovala metaforicky, že zverokruh a znamenia okolo nás. To ako ja a skrz čo som sa rozhodla, že pôjdem touto cestou, to boli znamenia, ktoré sú okolo mňa. Keď sa vo svojom živote naozaj snažíš čítať medzi riadkami a vnímaš čo sa okolo teba deje, tak sa jedného dňa zobudíš, otvoríš oči a už ich nikdy nezavrieš. Už sa nevieš tváriť, že to tak nie je.

Je to o tom, aby človek hľadal, ako môže ďalej fungovať.

Áno, všade sú znamenia. Niektorí ich vidia a ignorujú a niektorí sa ich snažia vidieť a riadia sa podľa nich.

Poďme ešte späť k tej elektronike, si ma tým trošku naštartovala. V Bratislave som si všimol, že sa tvorí scéna, teda dá sa povedať, že už existuje niekoľko rokov, ktorá je vlastne alternatívna a tí interpreti sa hrajú s prvkami elektroniky. Niečo je tvrdšie, niečo je mäkšie, niečo ladí aj s popom, čo som si miestami všimol na novom albume Lavagance, aj keď celkový zvuk ich nahrávky Darkness Divine je špinavý. Chceš ísť až takto do tej alternatívy resp. elektroniky alebo ešte nevieš?

Ja ešte neviem. Snažím sa maximálne prispôsobiť harmóniám a piesni, ktorá vznikne. Myslím si, že to je to najpodstatnejšie. Je to ako keď tvoríš film a ideš do neho robiť muziku. Chceš podporiť konkrétne ten vizuál a to čo sa v ňom deje. A v tej piesni, tá pieseň  má určitú emóciu, určitý náboj a tie aranžmány okolo toho, to všetko má z toho vytiahnuť maximum, aby ľudia mali zimomriavky pri počutí tej skladby. Myslím, že práve v tej elektronike musím nájsť k sebe človeka, ktorý je maximálne vnímavý, presne cíti ten náboj, a s ktorým to budeme robiť tak, aby to bolo čo najemotívnejšie. Možno to nebude preexponovaná hudba, že tam budú nasekané nástroje. Takže zatiaľ takto nad tým uvažujem.

Skladbu Muoj bože som počul prvý-krát na Slávikovi, kedy bola jej premiéra a povedal som si, že sa ti podarila vec, ktorá je hudobne a samozrejme zvukovo bombastická vo svojom výraze. Skús ešte popracovať s aranžmánmi, ktoré znejú bombasticky. Dnes som polemizoval s kamošom o tejto skladbe, že mne do koncepcie tvojho sólového albumu nezapadá. Ak sa na to však dívam tak, že uzatváraš nejakú svoju kapitolu vrámci hudobnej scény, potom ok. Ale priznám sa ti, že ja ju už veľmi nemusím. Je to tým, že bola až príliš prekomercionalizovaná. On mi zas povedal, že ju zbožňuje, že je super.

To je presne ono. Aj preto som sa rozhodla, že ju nechcem hrať a keď ju hrávam, tak iba s klavírom. Celkovo to bolo proste naozaj šialené a niektorým ľuďom sa už fakt chcelo vracať, keď ju počuli. Vravím ti, že zhodiť a nahradiť túto pieseň niečím iným bol priam nadľudský výkon. Nevieš si to predstaviť.

Texty, ktoré spievaš v tvojich nových skladbách písal poväčšine Vlado Krausz, Rasťo Kopina a je tam aj jeden štich od Jozefa Husovského. Boli aj texty, ktoré si odmietla?

Nevieš si predstaviť koľko. A nevieš si predstaviť koľko oni vynaložili energie a trpezlivosti, pretože som menila slová, menila som niekedy koncovky, lebo mi tam nesedel taký výraz a proste niektoré frázy a myšlienky. Bola to babračka. Lebo tým, že mi píšu do hudby a občas ešte remcam a remcam a remcam, donekonečna, boli maximálne skvelí v tom, že spolupracovali a chceli, aby to bolo čo najlepšie. Išlo najmä o to, že keď tie texty spievam na koncertoch, aby to nevyznelo tak, že k tým textom bola dosadená bábka, ktorá má niečo spievať slovensky, ale je to človek, ktorému veríš čo rozpráva a vieš, že to naozaj prežil, a že ak to nejakým spôsobom sleduješ, odzrkadľuje to jeho život a tú hudbu.

Dnes som si všimol, že na koncerte boli aj dievčatá, ktoré mali 8 až 10 rokov a neskutočne sa bavili. Ono to možno aj tak vyzerá, že si vychovávaš publikum už od mala.

A pritom vieš, ono to nie je prvoplánová hudba. Človek ten album musí naozaj párkrát popočúvať, aby ho nejakým spôsobom prijal. Nie je to tá absolútna komercia napriek tomu, že moja hudba je takto do istej miery prezentovaná. Ale u nás na Slovensku sa to nedá. Buď ťa rádiá hrávajú a môžeš sa nejako ďalej vyvíjať, alebo nie. Buď si tam alebo nie si. Takže je to pre mňa na druhej strane veľmi krásne, keď ľudia potom, hoci to nie je masová záležitosť, prídu na ten koncert, vnímajú tú hudbu a dajú jej čas.

Najlepšia hudba zreje práve časom.

Ako víno. (smiech)

Trošku ma prekvapilo to, že na tvojom prvom sólovom albume nie sú texty od teba. Je to tým, že si tie zmeny vtedy tak silno vnímala, že si si povedala, že texty písať nechceš?

Ja som texty nikdy nepísala, nikdy mi to nešlo. Priznám sa, že som aj skúšala napísať nejaké texty. Vždy si spravím nejaký náčrt alebo mám nejakú myšlienku a keď to dám človeku, ktorý má to „črevo“, vie istým spôsobom nájsť tie zvukomalebné slová, ktoré tak krásne znejú v tej hudbe a ty to dokážeš podať, hovorím si: „Do prdele, zase je to o niečom. Zas je ten textár o tri triedy vyššie, zas to lepšie vyjadril ako ja, ako to, čo chcem povedať.“

Možno je to to, čo ja už veľmi dlho tvrdím, že sú ľudia, ktorí sú emotívny, cítia, vnímajú, majú nejaké pocity, ale nevedia ich vysloviť.

Presne tak. Ja sa viem vyjadriť a viem vyjadriť svoje emócie skrz pieseň a zložiť tú pieseň, ale napísať text, niekedy tá vyjadrovacia schopnosť  je ďaleko viac na tom koncerte alebo v určitom geste, akokeby som to mala napísať. Keby si mi povedal, že mám napísať slohovú prácu, tak sa škrabem za hlavu. Ešte aj maily pre svoje najlepšie kamarátky píšem veľmi stručné.

Ja zas veľa pracujem so slovíčkami a veľa premýšľam nad použitím jednotlivých slov v rôznych kontextoch. Keď čítam, tak hľadám stále viac za tými slovami. Ty si zas skladateľka. To čo cítiš, vyjadríš prostredníctvom hudby. Keď si ja sadnem s nejakým pocitom ku gitare, tak len hľadám to, čo mi znie dobre. Asi je to predsa len o niečom úplne inom.

Nie, každý má nejaký iný spôsob ako skladá. Tým, že neovládam žiaden nástroj dobre, som vyslovene intuitívny hráč. Ale tie harmónie nejako sú, prichádzajú a potom ich len hľadám na tom nástroji.

Čo ťa inšpiruje?

Pocit.

Zo Zodiaka sa mi osobne najviac páči skladba Všetko inak vyzerá, ktorú otextoval Rasťo Kopina. Pre mňa je z celého albumu najemotívnejšia. Nevidím v nej slabé miesto, čo sa týka tej pocitovej stránky a expresivity. Vždy to tam graduje a padá. Každá časť tej skladby prechádza do inej, emotívne silnejšej. Ako vznikla táto skladba?

Presne tak. (smiech) Bolo to také zvláštne, lebo som vtedy mala hotové asi štyri veci a potom sme dohrávali ešte s Pehou nejaké koncerty a pamätám si, že vždy keď sme nehrali, zobudila som sa, vypila kávu a sadala hneď za nástroj. Vtedy vznikli piesne ako Zvláštny prach, ďalej skladba V krajine zázrakov a mám ešte zopár všelijakých iných skladieb, ktoré som tam nakoniec nezaradila. Išlo to nejako samo. Hráš si a už začínaš spievať, tie harmónie nadväzujú na seba. Neviem, ťažko sa ten proces vysvetľuje. Ťa to štve, keď príde obdobie nejakého vákua, môžeš si hrať čokoľvek a všetko sa ti zdá byť zlé a otrepané. Ale vtedy to vyšlo. „Báthory“ ma nakopla po veľmi dlhej dobe a vravela som si, že „Poď, teraz to ide.“

Čo ťa čaká v najbližšom období? Kde ťa tvoji fanúšikovia môžu vidieť?

Máme v pláne zohrávať sa ďalej na letných festivaloch a určite si dáme nejaké „sessions“ v Prešove, aby sme zohrali a nacvičili nejaké ďalšie veci. Ale budú to hlavne festivaly a koncerty, ktorých termíny nájdete na mojej webovej stránke katarinaknechtova.com.

Podobne ako mnohým tvojim slovenským kolegom sa podarilo aj tebe presadiť sa v Čechách. Otvorili sa ti cestičky aj do iných krajín?

Oni by sa aj otvorili. To by nebol až taký problém, ale ten album v angličtine musí byť. Už máš nejakú zodpovednosť, chceš, aby to bolo najlepšie a vieš, že dnes už môže ísť hrať von hocikto a hocikedy. Otázka je: „Aký to má zmysel?“ Čakám na vhodný čas a verím tomu, že príde. Možno zozbieram ten najkvalitnejší materiál z povedzme dvoch platní, ktorý sa objaví v angličtine, niečo sa prearanžuje a vlastne cez to, že tie kontakty sú a tí ľudia boli strašne spokojní a skrz to, že sme stále v kontakte, sa to niekam posunie.

Stretla si sa s PJ Harvey?

Stretnem sa s ňou teraz v Paríži. Veľmi sa na ňu teším, pretože ona ja môj veľký spevácky vzor. Nie je veľa tých žien. Jedna už zomrela, Janis Joplin. Vyslovene živelné ženy, ktoré do tej muziky dávali a dávajú fakt všetko, nielen PJ Harvey, ale aj taká Björk.

Poetky svojim spôsobom.

Áno, absolútne emotívne a výrazné spevácke osobnosti.

Súvisiace články:

http://www.mojamuzika.sk/rozhovory/katka-knechtova-pj-harvey-sa-pacia-moje-skladby

http://www.mojamuzika.sk/novinky/katka-knechtova-v-oktobri-prvykrat-na-samostatnom-koncertnom-turne


Katka Knechtová Live: Poprad 2009Katka Knechtová Live: Poprad 2009
Katka Knechtová Live: Poprad 2009

Kapelky: