CITY: Hudba má svoje miesto vo svete, nech je akýkoľvek!

CityMnohé kapely riešia to, akým spôsobom vydať album. Predsa len nežijeme v „klasickej“ dobe. Popradská partička CITY (názov čitateľný v slovenčine aj angličtine) hrá rockovú muziku „líznutú“ štipkou blues, dávkou rocku a zaliatu emóciami. Majú svoj výraz a stavajú na osobitosti. Vydať album je síce technická záležitosť, ale prax, to je v prvom rade kus driny. Tento rozhovor ponúka námety na možné riešenia.

Pochádzate spod Vysokých Tatier a posledný rok – dva vás bolo možné pomerne často počuť v kluboch i na festivaloch. Ako by ste sa stručne predstavili – o čom je muzika kapely CITY?
Martin: Áno, našim domovským prístavom je mesto Poprad, sme pätica chalanov, ktorých, jednoducho povedané, baví hrať bigbít. Muzika kapely CITY by sa dala označiť ako melodický neo-classic rock, teda rockové tešenie, postavené na klasických základoch s rôznymi novými prvkami, ktorých nánosy vznikajú vďaka širokému žánrovému spektru muziky, ktorú počúvame. Hudba, ktorá nás formovala a formuje, siaha žánrovo od klasiky v podobe blues, jazz-rocku a bluesrocku, cez pop-rock, ale aj progrockové kompozície, až po rôzne odnože metalu a neo-progové výboje. Aktuality, podrobnosti a zvukové ukážky sa dajú nájsť na našej webke.

Chalani, budete mať čochvíľa vonku debutový album. Ako dlho ste ho pripravovali?
Martin:
Náš album SimpliCity sme pripravovali niečo vyše roka. Nahrávalo sa síce len niekoľko týždňov, zvyšok času zabrali mixovacie, dolaďovacie práce, ktoré trvali dosť dlho – oveľa dlhšie ako samotné nahrávanie trvalo vydávanie albumu, dohadovanie podmienok a všetky tie vydavateľské záležitosti, ktoré k tomu patria.
Ičko:
Ja by som poznamenal, že sme sa pri tom vydávaní SimpliCity trošku niečo naučili a určite to môžeme využiť niekedy v budúcnosti.
Martin: Bola to pre nás dobrá škola, mám taký pocit, že sme sa toto leto naučili ako sa dá vydať album bez toho, aby človek chodil a klopal zbytočne na nejaké zavreté, zabuchnuté dvere…dá sa to! Teraz už to vieme.

Keď už sme pri tom klopaní na dvere… Ja som čítal taký zaujímavý článok – tá otázka sa vlastne pýta sama, keďže vy ste svojím spôsobom neznáma začínajúca kapela, ktorá debutuje. Existuje taký software, ktorý sa volá REBEAT, a ponúka nejaké zaujímavé distribučné možnosti. Myslím, že by to bola vhodná otázka práve pre Ička. Čo Vám ponúkol REBEAT? Ako pomohol mladej neznámej kapele v situácii, keď to v hudobnom biznise škrípe, keď sa klasické CD nepredávajú, klasické nosiče prestávajú mať taký význam aký mali doteraz?
Ičko:
Ponúkol nám možnosť dostať sa niekde z domácností, zo skúšobne do celého sveta. Je to dosť zaujímavé, pretože predtým takéto niečo neexistovalo. Uvidíme vlastne, ako to celé vypáli, lebo podľa mňa je tam strašne veľký rybník, kde pláva veľmi veľa rybičiek. Uvidíme, či budeme schopní uživiť sa v tom rybníku.
Martin:
Ono, výhoda tohto REBEATu spočíva v tom, že sa kapela niekam dostane bez ohľadu na to, či má zmluvu s nejakým veľkým “labelom”, alebo s nejakým “minor labelom”. Sľubujú nám prístup do cca 300 distribučných sietí, kde sa distribuujú elektronické formáty trackov, ktoré album obsahuje, a vlastne potom je to už len otázka toho, ako dokážeme odpromovať to, že sme priniesli niečo na svet, že chceme niečo ľuďom povedať.

Ešte ostaneme pri tom, že REBEAT je taká globálna záležitosť, aj keď dnes je vlastne všetko na sieti. Nemyslíte si, že práve v tej záplave všetkých tých nahrávok váš debut niekde zapadne? Alebo, že sa niekde stratí? Dostanete sa do všetkých newsletterov, ktoré budú rozposielané do všetkých tých obchodov…
Ičko:
Ja by som to chápal ako analógiu k tomu, čo by sa dialo s nejakým CD-čkom alebo s nejakým fyzickým nosičom. Rôzne kapely robia albumy, ktoré končia často na poličkách doma u ich členov a ich kamarátov… Stále je potrebné veriť tej hudbe ktorú robíš – keď má svoje miesto vo svete, ona si ho nájde. Teraz je tu nová šanca, že sa ľudia k tej hudbe dostanú a neskončí to niekde zapadnuté. Vo väčšom rybníku sa dá voľnejšie plávať…

Ja osobne ten REBEAT vnímam ako naozaj dobrú vec, ktorá zasa na seba veľa vecí nabalí. Čo ste vlastne ešte urobili pre promo vášho debutového albumu?
Martin:
Podarilo sa nám dostať náš singel Soul Screamin´ na samplér vydavateľstva Vision Records – Radio Hits vol. 2. Tento samplér je dostupný tak isto na sieti, ale predáva a ponúka sa hlavne v rámci promo akcie veľmi širokému spektru agentúr, organizátorov festivalov, vydavateľstiev, klubov a všetkých tých, ktorí v hudobnom biznise niečo robia. Môže to byť veľmi veľká pomoc v tom zmysle, aby bolo o nás počuť, aby bol dôvod na to, prečo by si mali ľudia vyhľadávať práve našu muziku. Môžu sa s ňou takto zoznámiť. Toto bol taký veľmi zaujímavý krok ešte pred vydaním albumu, a vlastne na vydanie SimpliCity v elektronických formátoch bude bezprostredne nadväzovať vydanie CD nosiča – klasického, hmotného, ktorý si ľudia môžu kúpiť. Tento má krásny booklet a celá tá filatelia, ktorú niektorí ľudia stále obľubujú – celá tá túžba mať doma CD-čko, ktoré vyzerá pekne, dá sa počúvať, ktoré ťa teší, tak vďaka tomu môže byť naplnená… Radi by sme časť nosičov predali na koncertoch, časť cez internet a časť by sme chceli predať cez klasické kamenné obchody. Distribúciu do kamenných obchodov budeme riešiť prostredníctvom našich priateľov z vydavateľstva Slnko Records, keďže vedia pokryť Slovensko vo veľmi slušnej miere. Dúfame, že neostaneme s tými CD-čkami len u nás doma… :)

Ičko, aké máte očakávania ohľadom toho, že sa Vaša muzika dostane k ľudom? Čo všetko kombinujete, pretože ide o veľký komplex vecí…
Ičko:
Myslím si, že by bolo naivné očakávať prevratný úspech nášho proma v celosvetovom meradle. Takže skôr si myslím, že naša muzika sa k rôznym ľuďom z rôznych kútov sveta dostane viac-menej náhodne, čo nemusí byť na škodu, lebo aj tak je to v dnešnej dobe úžasná pomoc. Niektorí ľudia by sa ku fyzickým CD-čkám nikdy nedostali, najmä ak sú niekde na druhom konci sveta. Naše nahrávky sa tam teraz dostanú online, sú na sieti a dajú sa stiahnuť z ktoréhokoľvek kúta sveta. Bez ohľadu na to, či to bude náhodné alebo cielené, majú šancu dostať sa k tomu poslucháčovi. Bol som veľmi prekvapený, keď sa napríklad na našom profile na Myspace začali objavovať ľudia, ktorí sa k nám preklikali viac-menej náhodne, ale ich reakcie boli pozitívne. Verím tomu, že keď teraz dostanú možnosť stiahnuť si tú-ktorú pesničku, poprípade stiahnuť si celý album SimpliCity z internetu, že to aj urobia.
Martin:
Myslím, že tej „náhode“ Myspace naozaj pomôže. Máme na profile napríklad takú hračku – tagovací obláčik (tag cloud) a odozvy cez túto aplikáciu sú od cudzích ľudí, vyslovene z krajín, ktoré absolútne nemáme šancu inak osloviť a sú veľmi pozitívne. Keď tam zavesíme banner, že je naša hudba dostupná na iTunes, v Media Markt Musikdownloadshop-e, prípadne na nejakom inom portáli, odkiaľ sa dá hudba za pár centov sťahovať, myslím, že budú reagovať tak isto pozitívne. Okrem Myspace nám začal v podobnom zmysle pomáhať projekt Swatch MTV Playground, v rámci ktorého sme tiež zapojení v sieti, ktorá sa volá Béhance Network. Je to sieť, ktorá je stavaná trochu inak ako Myspace, ale jej úlohou je urobiť pre nás v podstate to isté – sprostredkovať to, aby sa ľudia zoznámili s našou muzikou a aby vedeli, kde sa k nej dá dostať.

Aký význam majú pre vás ako kapelu koncerty v nadväznosti na to, že práve vydávate debutový album?
Martin: Zásadný – priamy kontakt s ľuďmi pod pódiom sa nedá nahradiť žiadnym médiom. Je to interaktívna záležitosť, špecifický druh komunikácie, ktorá – ak sú na ňu vhodné podmienky, dovoľuje vypovedať nesmierne intenzívnym spôsobom publiku i muzikantom veľmi veľa o tom, čo práve prežívame, čo nami hýbe, čo sa s nami deje – lebo živá hudba dokáže vytvárať tú zvláštnu jednotu… Z toho vyplýva, že ide zároveň o najlepší spôsob, ako odprezentovať náš nový album. :)

Váš posledný rok mal pomerne akceleračný ráz – nabrali ste na obrátkach, dokončili ste album, dokončili ste všetky tie technické veci okolo toho, a všetko to vrcholí krstom. Kedy bude krst a na čo sa môžeme tešiť?
Martin:
Tešiť sa môžeme na fantastický koncert, ktorý sa dúfam vydarí tak fantasticky ako by sme chceli. Krstíme 4. novembra v popradskom Café Razy. Živého hrania sme v tomto roku mali naozaj viac ako po iné roky aj vďaka projektu New Face of Rock`n`Roll, do ktorého sme sa zapojili. Živé hranie v iných mestách alebo v iných lokalitách, na rozdiel od prostredia, kde nás poznajú naši kamaráti, naši známi, je pre nás zaujímavé tým, že máme možnosť zažiť na vlastnej koži reakcie publika, ktoré nie je zrozumené s našou muzikou vopred – pokiaľ nepočuli našu muziku niekde na internete, čo je viac-menej vec náhodná. Je to hranie očistené o tieto vplyvy, je to hranie, ktoré je postavené vyslovene na tom vnímaní muziky tak, ako prichádza naživo z pódia.

Nebudem sa pýtať takú tú klasickú otázku, ako reaguje publikum na vašu muziku, ale opýtam sa inak: Nakoľko sa cíti publikum slobodné pri vašej muzike? Naozaj sa nechá vtiahnuť do víru pocitov?
Ičko: Ja by som to tiež naozaj veľmi rád vedel od tých ľudí, takže ak to zistíš, budem veľmi rád, ak mi to pri nejakom ďalšom rozhovore povieš. (smiech)

Maťo, ako ty vnímaš publikum a nakoľko publikum berie vážne vašu muziku? Máte predsa už len niečo odohraté – aká je tvoja skúsenosť?
Martin:
Ono sa to líši. Od koncertu ku koncertu je to rôzne. Záleží to aj od toho, v akom prostredí a pre aké publikum hráme. Niekedy je naozaj ťažké očakávať nejaké konkrétne reakcie. Nie vždy, keď sme hrali, sa ľudia hádzali pod pódium alebo jednoducho v tranze nevedeli, čo so sebou… Vždy to však bolo pozitívne v tom, že aspoň nejaká tá duša z toho davu zareagovala spôsobom: „Tak toto sa mi páčilo.“ Prípadne, ak nejaká reakcia bola negatívna, tak ten človek väčšinou povedal aj to, čo sa mu nepáčilo. Potešujúce je na tom pre mňa najmä to, že naša muzika je asi viac na počúvanie ako na nejakú zábavu typu: „prídem na festival, vyskáčem sa a na druhý deň si nemusím pamätať, ako sa tá kapela volá.“ Naša muzika je stavaná tak, že pokiaľ je človek nastavený na jej počúvanie, má z nej nejaký osobný zážitok a ten potom komunikuje ďalej.

To znamená, že ak hráte koncert a ľudia sedia a spokojne pijú pivo, je to pre vás O.K., lebo viete, že proste táto muzika je určená na to, aby sa ľudia cítili fajn?
Martin:
Je pravda, že na našich koncertoch sa viac sedí ako tancuje, aj keď sú koncerty, na ktorých sa ľudia dokážu odviazať. V Tatry Pube v Starom Smokovci sme napríklad zažili koncert, na ktorý prišli poľskí turisti a samozrejme tiež partia, ktorá vždy chodí na naše koncerty do Tatier. Tí Poliaci sa tam vtedy natoľko odviazali, že jednému pánovi v rokoch vôbec nevadilo, keď si pri skákaní rozbil dioptrické okuliare a vôbec mu to nezabránilo v tom, aby pokračoval ďalej v bujarej radosti z muziky (smiech).
Ičko:
Mňa osobne veľmi teší, keď možno len nejakí dvaja-traja prídu, alebo sa ozvú, že sa im tá hudba naozaj páčila. Možno na tom koncerte neskandujú a nemávajú transparentmi, ale potom vyjadria svoj názor a povedia, že ich to naozaj oslovilo. To je celkom dobrá satisfakcia aspoň pre mňa – stačí naozaj len pár ľudí, ktorých to osloví. Myslím, že nemáme také méty, že by sme chceli nasilu „strhávať davy.“ Nie sme žiadna „zábavová“ kapela.

Ičko, ty si autorom väčšiny hudobných nápadov. Čo ťa inšpiruje pri písaní muziky?
Ičko:
Celý môj život. Niektoré časti niektorých skladieb vznikli už dávnejšie. Nebolo to nikdy tak, že by ma nejaká vec napadla v jednom momente a bola by hneď celá hotová. Niektoré postupy vznikli skôr ako pesnička sama. Nikdy to nebolo cielené s tým, že si sadnem ku gitare a teraz proste musím niečo zložiť, alebo si poviem, že musí niečo prísť. Stále to vychádzalo z nejakého nepoznaného, neriadeného záujmu, ako možno pri “jamovaní”. Keby som našiel ten spôsob, ktorým sa tieto múzy dajú chytiť čo najrýchlejšie a efektívne, bol by som rád. Stále to hľadám, ale stále je to nejaká neriadená záležitosť, ktorá proste príde a je tam.

Na vašom debutovom albume môžeme počuť skladby, ktoré sú spievané slovensky, ale aj anglicky. Bral si pri tvorbe hudby ohľad na to, že toto bude skladba s anglickým textom alebo so slovenským textom?
Ičko:
Vôbec nie. Vôbec som to nejako nerozdeľoval, či by to mohla byť skladba s anglickým alebo slovenským textom. Niektoré veci vznikli s prvotným textom a niektoré s prvotnou muzikou. Takže v tomto nemáme nejakú presnú šablónu. Stále je to individuálne a je to „záležitosť konštelácie hviezd…ako máš Saturn, Mars, Venušu…“

Kde je tvoja Venuša?
Ičko:
Moja Venuša teraz niekde spinká a dúfam, že sa jej snívajú pekné sny (tento Ičkov úsmev poznám…).
Martin: Ja len k tým textom dopoviem, že mnohé z nich vznikajú už na muziku, čo mne dáva veľkú inšpiráciu. Keď počujem atmosféru nejakého hudobného nápadu, jednoducho neriešim dopredu to, či text má byť anglický alebo slovenský. Ono sa to samo vyvinie a samotná atmosféra tej muziky mi dáva to smerovanie, v akých náladách sa mám asi pohybovať. A keďže text má svoju rytmickú aj melodickú stránku, mám v tých hudobných nápadoch naozaj veľmi veľa voľnosti.

Myslím si, že nie je problém napasovať do jednej melódie text v slovenčine, ale aj v angličtine. Vyskúšal som si to na laikoch a ono to fungovalo…
Martin:
Je to do značnej miery pravda, otázka však stojí tak, či do toho konkrétneho hudobného nápadu potrebuješ frázovanie, ktoré bude mať veľmi veľa málo-slabičných slov, alebo sa môžeš (laicky povedané) trochu rozšupnúť v tom, že môžeš rozprávať – môžeš byť rozprávačom. Ak mám takúto možnosť, spievam po slovensky. Ak mám taký priestor, kde sa potrebujem vyjadrovať konkrétne, stručne a mám dať tomu výraz so silným nábojom, tak mi sedí viac angličtina. Dôvod je celkom jednoduchý. Rocková muzika nevznikla tu niekde na holiach, niekde na Slovensku, ale prvotný jazyk, ktorým sa v nej spievalo, bola angličtina.

Ktorý z textov na albume SimpliCity je pre teba najsilnejší?
Martin:
Pre mňa je najsilnejším text skladby Netušíš. Je to po textovej stránke veľmi krátka záležitosť. Sú to len dve slohy plus dva verše a refrén, ktoré spolu vytvoria veľmi silnú atmosféru. Slová, ktoré dokážu namodelovať to, čo môže prežívať duša človeka v okamihu, keď sa zamyslí sám nad sebou.

Keďže Martin je autorom textov a väčšinou Ičko autorom hudby, ako sa vy, ďalší členovia kapely CITY stotožňujete s materiálom, ktorý hráte?
Kuker: Pozitívne. Každý z nás je osobnosť a každý má nejaké nápady, ale s Ičkovou muzikou a Maťovymi textami sa maximálne stotožňujem, sedí mi to po oboch stránkach. Sám robím nejakú hudbu v rámci iného hudobného projektu a myslím si, že v CITY sme si jednoducho navzájom „sadli.“

Veľmi ma zaujíma jedna vec, chalani: Rytmická sekcia sa tu na nás usmieva, Matúš a Ľubo sedia pri sebe, ešte aj cigarety držia rovnako… Nakoľko je zohratá vaša rytmická sekcia? (smiech)
Martin:
Myslím, že sú zohratí všetkými smermi a veľmi hlboko precítení a presiaknutí láskou k muzike (smiech).
Ľubo: Myslím, že sme spolu s Matúšom urobili dosť veľa práce. Rytmika je urobená tak, aby to bolo v prospech celej kapely. Máme to vyskúšané, chalanom to vyhovuje, dopĺňa to celú muziku a je to tam, kde to má byť.

Rytmika je základ celej kapely. Kto má paličky udáva rytmus… Opýtal by som sa, aký rytmus dávate vy celej kapele a všetkým tým skladbám, ktoré sú na albume SimpliCity?
Ľubo:
Rytmus, ktorý muzike CITY dávame my, vychádza z toho prvotného nápadu, s ktorým sa príde do skúšobne. My sa dohodneme, spoločne to zaranžujeme a potom to šlape. Všetko je o aranžmánoch, ktoré riešime spoločne. Je to taký konsenzus medzi nami – nielen v rámci rytmiky, ale aj so zvyškom kapely a s autorom muziky. Je to súlad medzi nami všetkými.

Vaša muzika je mi veľmi blízka, pretože som vyrastal na klasických rockových veciach a počúvam hudbu, ktorá má naozaj nejakú hĺbku, nejakú silu… Myslím si, že dnes tento hlbší rozmer mnohí ľudia nevedia tak prejaviť. Často je to naozaj asi len o tom, že sa ľudia chcú skrátka na niečo „vyskákať.“ Vidíte v kontexte súčasnosti uplatnenie a máte ešte stále tú silu na to, aby ste robili takúto muziku?
Ičko:
Tá sila je tu stále! Som presvedčený o tom, že niektorým ľuďom nestačí iba lacná zábava, a že vždy je dobré ponúknuť niečo viac. Povedal by som, že je to dôležité práve v tejto dobe, keď sa mnoho vecí začína podobať na nejakú plytkejšiu zábavu. Ľudia sú často z celého „kolotoča dní“ takí unavení, že sa chcú naozaj len odreagovať. Poznáme to nakoniec všetci z toho, ako dnes žijeme. Tá najjednoduchšia zábava je pre človeka často to najprijateľnejšie riešenie. V dôsledku toho cítim, že sa vytráca hĺbka vecí, ktorú do toho vkladali muzikanti, povedzme pred niekoľkými rokmi.
Martin: J.R.R. Tolkien sa svojho času o knihách vyjadril, že by mali do istej miery presahovať svojich čitateľov. Podobne to bude asi aj s hudbou – potrebujeme, aby nám vytvárala priestor, v ktorom môžeme rásť, nie aby nás ubíjala v nejakom primitívnom stereotype.

Text: Edo Kopček
Foto: Daniel Lipár

City live 1

City Live2

City Live 03 Ičko

City Live 04 MartinCity Live 5 Ľubo

Kapelky: