KAREL GOTT 80

INTERVIEW

Prinášame exkluzívny rozhovor, ktorý s Karlom Gottom uskutočnil legendárny český hudobný publicista Miloš Skalka, ktorý vyberal a zostavoval repertoár pre Supraphonom vydaný 15CD-box Singly a 4CD Největší hity.

Nálož singlových nahrávok Karla Gotta zo 60. rokov je v 15CD-boxe Singly doslova fascinujúca. Zdá sa, že pre interpreta to bola šťastná a veľmi dôležitá doba. Myslíte si to tiež?

To určite áno, tá doba bola rozhodujúca. V 60. rokoch sa začali topiť dlhoročné politické ľady, a to sa premietlo do všetkých oblastí života. Samozrejme tiež do muziky. Napriek najrôznejším problémom sa k nám začala dostávať zahraničná hudba a my sme ju mohli hrať a spievať. Nebola ale – až na pár výnimiek – dostupná v obchodoch a v rádiu ju veľmi často nehrali. My, teda začínajúci muzikanti, sme sa preto cítili byť svojím spôsobom akýmisi “vierozvestcami”, ktorí k nám túto muziku uvádzajú. Na prelome 50. a 60. rokov sme hrali a spievali väčšinou v kaviarňach. Také pražské podniky ako Alfa alebo Vltava, to bolo také malé české Las Vegas, samozrejme bez kasín. Živé kapely, skvelí muzikanti, svetové pecky. Ľudia šaleli – a my tiež.“

A čo ďalšie spomienky na hudobné začiatky?

Neboli vždy iba veselé, preto na ne spomínam s opatrnosťou. Inými slovami, snažím sa spomínať iba na to pekné. Medzi také zážitky patrí i fakt, že som na scénu prišiel v dobe, kedy bola u nás pop music mladá. Niečo nové vznikalo, utváralo sa a ľudia to chceli počuť. Túžili po populárnych pesničkách, jazdili na naše vystúpenia z veľkej diaľky, chceli byť pri tom. V branži bola navyše priateľská, veľmi kolegiálna atmosféra a zdravá rivalita, žiadna zášť. Skôr sme sa hecovali, kto z nás bude lepší, a to nás motivovalo.“

Traduje sa, že keď Karel Gott začínal spievať, vystupoval pod pseudonymom Karel Matějíček. Pravda, alebo lož?

To je pravda. Na čajoch v pražskom Slovanskom dome boli takzvané Voľné tribúny, kam sa mohol prihlásiť každý, kto mal odvahu a chcel si skúsiť zaspievať. Ten pseudonym som si ale nedal preto, aby sa o tom otec nedozvedel, ale preto, aby som mu neurobil hanbu.“

Prišla nová hudba, ktorá predstavovala akúsi studnicu živej vody…

Po 50. rokoch, ktoré boli i v muzike veľmi opatrné, zošňurovanej do podoby estrádnej, usporiadanej a poslušnej tanečnej pesničky, až prehnane pokojnej, sa zrazu na konci desaťročia objavil na scéne – bez ohľadu na existenciu nepriedušne uzavrených hraníc – rokenrol! Nebol síce väčšinou priamo zakázaný, ale nedostával zodpovedajúci priestor a publicitu. Aj v tom bola jeho magická príťažlivosť. To, že nás vyvádzali z tanečného parketu, keď sme tancovali rokenrol, bol navyše ten správny hec. Čím viackrát ma totiž z parketu vyviedli, tým viac „bodov“ som nazbieral a v očiach svojich vrstovníkov a vrstovníčok som okamžite stúpol. Na to spomínam celkom rád…“

Tak naschvál, na čo Karel Gott spomína nerád.

Bolo by toho viac, ale je taká jedna vec, i keď som od nej bol spočiatku vlastne ušetrený. Šéfredaktor televíznej hudobnej redakcie, skladateľ, pianista a dramaturg Jiří Malásek mi až o mnoho rokov neskôr povedal, že okrem pozitívnych dopisov chodilo tiež množstvo výhražných listov, ktoré negatívne reagovali na moje prvé televízne vystúpenie. Dnes už to beriem s humorom a nadhľadom, ale kto vie, čo by sa stalo, keby som vtedy všetky tie listy čítal. Ale zároveň si hovorím, že to vlastne bolo dobre. Najhoršie totiž je, keď človek nevzbudí vôbec žiadny dojem, či už kladný, alebo záporný – a nikomu nevadí. Čo súčasne znamená, že je pre všetkých úplne nezaujímavý.“

V mesačníku Melodie dostal Karel Gott v roku 1999 čitateľskú otázku: Mohli by ste zostaviť rebríček desiatich osobností, s ktorými ste sa v živote stretli?

Rád, ale bez ohľadu na poradie, ako mi budú postupne napadať. Profesor Konstantin Karenin, ktorý ma naučil spievať. A myslím, že nie úplne zle. Karel Krautgartner, ktorý mi umožnil, aby som hneď na začiatku svojej kariéry dostal medzi tých najlepších muzikantov, ktorí u nás boli. A potom – Jiří Suchý s Jiřím Šlitrom, bratia Štaidlovci, Karel Svoboda, Rudolf Rokl a Josef Vobruba. Manažer František Spurný, prvý manžel Yvetty Simonovej, ktorý u nás zastupoval švajčiarsku koncertnú agentúru Schmidt Production. Vďaka nemu sme sa dostali do Las Vegas. Zdeněk Borovec, Duke Ellington, Sammy Davis Jr., Frank Sinatra, John Lennon, Willy Brandt, Michail Gorbačov… Už je ich desať?“

V mnohých piesňach sa spieva o raji. Kde je ale podľa Karla Gotta raj na zemi?

Raj na zemi neexistuje. Ale môžeme si ho sami vytvoriť. A to kdekoľvek na svete. V podkrovnej mansarde na Žižkove, rovnako ako v honosnej rezidencii v Kalifornii.“

Karel Gott okrem Českej republiky výrazne uspel tiež v nemecky hovoriacich krajinách, kde je pre veľa tamojších priaznivcov „unsere Karel“. Teda nie Karl, ale Karel. Čím to, že je také ťažké sa v zahraničí presadiť?

Ťažko sa dá zmeniť názor svetových producentov, ktorí rozhodujú o tom, koho kúpiť a koho nie. Proste o našich hokejistov je vo svete záujem, o spevákov a skupiny nie. Pripadá mi to paradoxné, ale mám pocit, že v 60. rokoch bol o kultúrnu výmenu oveľa väčší záujem než dnes. A zďaleka to nebola záležitosť iba niekoľkých „privilegovaných“ spevákov. Spomínam si, ako sa to vtedy na Bratislavskej lýre hemžilo najrôznejšími hľadačmi talentov, ktorých mohol zaujať prakticky ktokoľvek. V 70. rokoch začal záujem opadať, ale pripadá mi, že bol stále väčší záujem než dnes. Svet je otvorený dokorán, ale záujem – až na niekoľko čestných výnimiek – chýba. A to sa netýka iba hudby.“

Speváci majú údajne často sen, že prišli o hlas. A vydýchnu si až, keď sa prebudia. Je to aj prípad Karla Gotta?

Nemusí to byť ani sen. V noci sa často niekoľkokrát prebudím a vždy si radšej vyskúšam, či hlas ešte funguje. Až, keď sa presvedčím, že to je v poriadku, môžem spať ďalej. Podvedomie proste stále pracuje. Niekoľkokrát v živote sa mi totiž stalo, že som sa v pohode uložil k spánku, ráno vstal, chcel som niečo povedať do telefónu a zistil, že hlas je úplne preč. Proste je fuč! Od tej doby sa preto v noci radšej niekoľkokrát presvedčím o tom, že je všechno tak, ako má byť.“

Keď sme už pri snoch. Aký sa Karlovi Gottovi sníva najčastejšie?

Stojím v portály, čakám na vystúpenie a hovorím si: Ako je možné, že som vôbec nemal čas sa pripraviť? Orchester hrá predohru, ja vchádzam na javisko, postavím sa k mikrofónu, ale stále nemôžem spoznať pieseň, ktorú orchester hrá. Otáčam sa na hudobníkov, tí krčia ramená, dívam sa do publika, niekto mi drží palce, iní neveriacky krútia hlavou, ľudia sa začínajú pomaly zdvíhať zo sedadiel, odchádzajú a já si za živého boha nemôžem spomenúť, čo mám spievať. Všetci diváci nakoniec odídu, opustí ma i kapela, príde správca haly a poprosí ma, aby som nezabudol zamknúť, keď budem odchádzať.“

Okrem spievania sa Karel Gott venuje tiež malovaniu. Aký medzi tým vidí rozdiel?

Rozdielov je niekoľko. Moja prvá knižka, ktorú som napísal s Jirkom Štaidlom, sa volala Říkám to písní. Po čase som ale zistil, že všetko sa piesňou povedať nedá. Začal som mať doslova vnútornú potrebu to namalovať. Moje maľovanie, to je viac než len koníček. Je to neodbytná túžba vyjadriť sa inak. Maľovanie je navyše pravým opakom prísnosti a disciplíny, ktorá existuje v šoubiznise. Máš horúčku, niekto ti zomrel, je ti biedne, ale na pódium proste v ten večer o ôsmej ísť musíš. Na druhej strane, keď nemáš práve najlepší deň, tak jednoducho nemaľuješ. Vtedy si radšej dáš dve deci – a nič sa nestane. Ale keď je ten správny deň, tak maľovaním otvoríš svoju dušu úplne inak než spievaním. Pri belcantovom speve ide väčšinou o milostné témy, o vyznania žene, zatiaľ čo obraz môže byť vlastne o čomkoľvek. Záleží iba na tvojich víziách a na rozlete tvojej fantázie.“

Čo Karla Gotta na maľovaní tak fascinuje?

Revolúcia v maľovaní, ktorá sa začala už u impresionistov, bola vlastne reakciou na fotografiu. Dovtedy sa maľovalo úplne verne, autenticky a čím viac sa obraz podobal skutočnosti, tým väčšie a dokonalejšie umenie to bolo. Keď prišla na svet fotografia, tak sa chvíľu zdalo, že to bude znamenať koniec maliarstva. Ale nestalo sa tak. Impresionisti totiž začali malovať pod vplyvom rýchleho dojmu, impresie. A to žiadna fotografia na svete nedokáže zachytiť.“

Karel Gott tiež komponuje, čo dokazujú i narodeninové komplety CD. Predovšetkým v dobách svojich začiatkov zložil niekoľko skvelých piesní. Ale skladá veľmi sporadicky. Prečo?

Jde o klasickú deľbu práce. Každý by mal robiť to, čo vie najlepšie. A v mojom prípade to komponovanie určite nie je.“

K životu každého správneho muža vraj patrí víno, ženy a spev. Ako je na tom Karel Gott?

Mám to rád všetko pekne pohromade. Aj keď je pravda, že bez vína by som prežil, zatiaľ čo bez žien a hudby ťažko. I keď, na druhej strane, bez niektorej hudby by to šlo… Žiadna žena si ma ale dlho nechcela vziať, keď zistila, že ju sústavne podvádzam. S muzikou! Proste sa nechceli deliť a navyše veľmi žiarlili. Až Ivanka bola v tomto úplne iná.“

V skladbe Chci zpátky dát čas, spieva Karel Gott o tom, že keby to šlo, čas by vrátil. Je to síce milostná pieseň, ale napriek tomu: má interpret podobnú túžbu aj v skutočnosti?

V tej piesni ide v skutočnosti o vzťah k žene. K žene, ktorú som síce našiel, ale mal som ju nájsť skôr, proste už bolo neskoro. Áno, keby tak šlo vrátiť čas… Človek sa samozrejme v podobnom duchu občas zamýšľa, ale čas nevrátiš. Koľkokrát mi napadne, že by sa niečo dalo urobiť lepšie, alebo inak. A netýka sa to iba dávnych čias. Poviem príklad. Pred časom som robil v Nemecku niekoľko televíznych a rozhlasových talkshow a len čo som vychádzal zo štúdia, hneď som vedel, čo som ešte mal dodať a čo povedať lepšie. Ale bolo málo času, musel som reagovat okamžite… Ale vo všeobecnosti – koľko vecí som v živote mohol urobiť inak! Alebo do koľkých vecí som sa trebárs vôbec nemal púšťať! Ale stalo sa a vrátiť to nejde.“

Bezmála päť rokov uvádzal Karel Gott na Dvojke Českého rozhlasu týžden, čo týžden svoju autorskú reláciu Zpátky si dám tenhle film. Ako na tento hudobný seriál s odstupom času spomína?

Tam šlo jednoznačne o vyznanie lásky k hudbe, k tej, ktorá ma oslovila, ku ktorej som zahorel a stále horím a o ktorej mám čo povedať. A to poslucháč musí spoznať. Nebola totiž vôbec náhoda, že sa moja rozhlasová diskotéka volala Zpátky si dám tenhle film. V tejto relácii som hral hudbu, ktorú nie je možné bežne počuť nikde inde, a rozprával som o nej. Takisto šlo o nahrávky, ktoré sú staré trebárs pol storočie, ale aj o muziku súčasnú. Kritérium výberu mám totiž stále len jedno jediné – hudba ma musí zaujať a musím k nej vzplanúť. Potom je mi úplne jedno, kedy, kde a ako vznikla.“

Okrem mnohých prestýžnych trofejí z domova i zo sveta (detailný zoznam všetkých trofejí nájdu záujemcovia na oficiálnych webových stránkách www.karelgott.com v zložke Ocenenia Karla Gotta) vlastní najpopulárnejší český spevák všetkých dôb 42 Zlatých, respektíve Českých slávikov. Aj keby si táto anketa popularity nevzala oddychový čas (dosť možno trvalý), ide o rekord, ktorý jednoducho nejde prekonať. Zdá sa, že Karel Gott dosiahol už úplne všetko, čo si spevák len môže vysniť. Existuje vôbec ešte niečo, po čom ešte vo svojej profesnej kariére túži?

Nepovedal by som. Navyše, keď človek po niečom veľmi urputne túži, väčšinou mu to aj tak nevyjde. Jednoducho keď sa príliš tlačí na pílu, je to často len na škodu veci. Preto som skôr priaznivcom každodennej, často mravenčej a mnohokrát neviditeľnej práce. Keď sa ale následne výsledky tejto práce zúročia v úspechu, mám vždy radosť ako malý chlapec. A hudba, verte mi, to je verná milenka na celý život.“

Karel Gott sa teší dlhoročnej a stabilnej priazni poslucháčov. Navyše mu pribúdajú i fanúšikovia mladšej poslucháčskej generácie, čo je vidieť najmä na koncertoch…

Povedzme si úprimne, bez priazne publika by to nešlo. Vlastne všetko, čomu sa celoživotne venujem, robím pre svojich poslucháčov a divákov. Keby som z ich strany doslova fyzicky necítil – a to viac než 55 rokov – priaznivú odozvu, nemohol by som svoju prácu už dávno robiť. Snáď iba ako príjemné a celoživotné hobby, ale iba sám pre seba. Nikdy mi totiž ani vo sne nenapadlo, že by som mohol spievať do svojich 80. rokov. A to ma ešte na dlhší čas celkom podstatne zbrzdily zdravotné problémy…“

Karel Gott často hovorí, že keď začínal spievať, ani vo sne mu nenapadlo, že to bude napokon celoživotný beh na maratónskej trati.

Keď som začínal, hovoril som si, že by som rád spieval do 30. rokov. Teda maximálne. A aj to mi vtedy pripadalo také veľmi vzdialené! Tridsiatku už mám dávno za sebou, dokonca takmer trikrát – a spievam ďalej. A budem spievať tak dlho, kým mi publikum nedá najavo, že už ma má dosť. A samozrejme, pokiaľ mi budú hlasivky a zdravie slúžiť. Napriek zdravotným problémom z posledných rokov som veľmi rád, že som so spevom v 30. rokoch neskončil. Keď som mal dvadsať, hovoril som si, že v tridsiatich budem trebárs DJ alebo hudobný dramaturg. Nakoniec to všetko dopadlo úplne inak – a som rád.“

Spomenie si Karel Gott v tej každodennej záplave starostí a povinností niekedy na svojich rodičov?

Ja na nich spomínam každý deň. Za mnoho, čo som v živote dokázal, totiž vďačím práve im. Maminke predovšetkým za to, ako ma podporovala v mojej túžbe stať sa spevákom. Otcovi zase hlavne za to, že ma naučil tvrdo pracovať a „nechcieť nič oklamať“. Do konca života im neprestanem byť vďačný. Preto im doslova každý deň venujem nielen spomienku, ale aj poďakovanie.“

Čo je tým hnacím motorom, ktorý Karla Gotta napriek dlhým zdravotným problémom z posledných rokov stále ženie dopredu?

Určite láska k hudbe. Navyše hudba je z onoho druhu lások, ktoré vás nikdy nesklamú, nepodvedú, nezradia… Hudba je vám proste verná v okamihoch radosti, rovnako ako v obdobiach, keď vám nie je práve najlepšie a keď sa nemáte na koho obrátiť. Ako som už hovoril, taká ideálna a verná milenka na celý život. A propos, život. Ten musí mať človek tiež rád. Kto nemá rád život, iba sa niekde v kútiku zožiera, je zatrpknutý, neprajúci, závistlivý. K sebe i k svojmu okoliu. A takých ľudí je veľa! Našťastie mám v tomto ohľade šťastnú povahu, takže mi nič také nehrozí. Zo života sa radujem doslova každý deň. Hneď od okamihu, kedy ráno otvorím oči. A tým hnacím motorom je samozrejme každodenná práce. Mám pocit, že keby som sa raz na dlhší čas zastavil, zlenivel by som. A už by sa mi potom do ničoho nechcelo.

Keď Karel Gott ráno otvorí oči, čo ho čaká ako prvé?

Samozrejme moje dve najmladšie dcéry, Charlotte Ella a Nelly Sofie – a manželka Ivanka. To sú pre mňa popri mojej profesii speváka, neskutočné, naozajstné radosti a súčasne konštanty, ktoré neodmysliteľne patria do galaxie môjho súkromného života. To ostatné, čo sa v mojom živote v posledných rokoch odohralo a odohráva, je už späté s mojou speváckou kariérou a bohužiaľ tiež s chorobou…“

A životné krédo Karla Gotta?

Žiť.“

Redakciu mojamuzika.sk informovala: Adriána Čahojová

Kapelky: