Cesta k debutovému albumu je rôzna. A s jeho vydaním sa všetko akoby začínalo od začiatku. Čo tento debut znamená pre kapelu Švepes?
Pre našu kapelu tento debut znamená veľmi veľa. Už dlho sme chceli mať na scéne svoj album. Dovtedy sme samozrejme nahrávali a dávali dokopy EPčka, no chcelo to niečo plnohodnotné. Vybrali sme naň skladby nielen nové, ale aj staršie pecky, ktoré nám pripomínajú naše “mládí”.:-).

Pesničky z vášho debutu ste testovali najprv na fanúšikoch. Aké máte ohlasy na nahrávku ako jeden súdržný celok?
Ohlasy sú zatiaľ pozitívne. Myslím si, že si na našom CD môže každý nájsť svoju obľúbenú pieseň, a to je fajn. Kritika nás tiež zatiaľ celkom šetrila , takže my sme spokojní a  sme radi, že sa album páči.

Tým, že fanúšikovia poznali vaše skladby z koncertov, ako ste volili poradie skladieb? Držali ste sa playlistu zo živých vystúpení?
Vôbec nie. Pri dramaturgii poradia piesní sme dbali hlavne na to, aby boli pesničky pestro rozmiestnené, slaďákom sme urobili “rande”, čiže idú po sebe. So záverečnou letnou piesňou končí album. Introm, resp. prvou skladbou Atacamou sa poslucháč dozvedá, s čím bude mať dočinenia. Nasleduje jazz rocková Chcem si kúpiť, potom Urpín…. Playlist na koncerty dávame dohromady často pred vystúpením, podľa typu akcie, s kým hráme a pre koho.

Album má sýty zvuk. Dominujú mu gitary. Ako si spomínate na cestu, ktorú ste ubehli počas hľadania si svojho výrazu?
Náš ksicht sme hľadali a vlastne ešte stále hľadáme. To, že tento debut znie ako znie, má na svedomí naša momentálna situácia, to ako riešime veci, ako pristupujeme k hudbe, k životu… Vo veľkej miere to má  však na svedomí náš producent Peťo Dobrík  a klávesák Buko.

Ako sa vám pracovalo s producentom Peťom Dobríkom?
S Peťom sa nám spolupracovalo veľmi dobre. Peťo je fajn chalan a má už čosi za sebou. Odovzdali sme mu náš materiál a v jeho PJ SOUND STUDIU pracovali spolu ďalej.

Na album ste dostali mnoho energie. Ostalo vám ešte dosť tej povestnej šťavy, ktorá láka vašich fanúšikov na koncerty?
Tak určite..:-) Albumom sme si nabili baterky, ktoré verím, že vydržia ešte  veľmi dlho.

K silným momentom na albume patria skladby Urpín Hotel, Emil, či baladická pesnička Sneh. Ako vznikali tieto skladby? Fanúšikov by isto potešil krátky príbeh.
Pieseň Urpín hotel vznikala na základe môjho pôsobenia v Banskej Bystrici, každodenným životom a každodenným vizuálom, ktorý ma obklopoval. Prázdne mesto, sem tam dážď, vintage komunistické budovy, odchod blízkeho človeka, stretávanie nových ľudí a pocity, ktoré som vtedy mal. Emil vznikol dávnejšie pred tým, ako sme začali nahrávať album. Mali sme chuť na niečo šťavnaté, rýchle, temné a pochmúrne. Vznikol Emil, v podstate len tak z nás vyliezol. Už sme ho nenechali vyzrieť, ako sa vraví, nechali sme ho takého, aký bol.

Sneh je jedna z najstarších našich piesní. Je reakciou na moje rodné mesto Ružomberok, na obrovskú továreň, ktorá je v ňom. Mení ovzdušie, oblačnosť a veľa vecí na psychike ľudí v našom  meste. Je veľká, špinavá a smrdí. To myslím doslovne. Často kvôli jej výparom padá sneh, ale len v jej okolí.

Na albume hosťuje v skladbe Medveď Braňo Jobus. Ako došlo k vašej spolupráci? Ste aj naďalej v kontakte?
Spolupráca s Braňom bola náhodná a nevinná. Náš klávesák sa s ním pozná už dlhšie  a keď som spravil text na Červeného medveďa, Buko ho oslovil a bola ruka v rukáve. Zatiaľ ďalej nespolupracujeme, ale budeme sa tešiť spoločným koncertom.

Na čom momentálne pracujete a ako to vyzerá s videoklipom?
Momentálne pracujeme na nových piesňach, na novej skúšobni a na novom klipe. Veci sa hýbu dobrým smerom, na budúci týždeň máme stretnutie s režisérom. Riešime koncerty na jeseň, každý pracuje a zarába peniažky na nakúpenie svojich vysnívaných nástrojov.

text: Edo Kopček
foto: archív skupiny

Je skvelé, že idete na turné. Prečo dostalo prívlastok mini?
Mali sme veľmi málo času na to, aby sme pripravili veľké turné so všetkým čo k tomu patrí. Vzhľadom na to, že je to pre nás prvé turné v úplne novej zostave, ktorá nahrala album Inkognito, nám nevadí, že ideme len šesť koncertov. Veľmi sa tešíme na našich fanúšikov. Sme radi, že to za tak krátky čas vzniklo a potvrdili nám všetky miesta. Ľudia sa majú na čo tešiť aj v rámci akustických prevedení. Bude to hlavne o novom albume Inkognito, ktorý sme vydali v jeseni 2010. Zahráme aj staršie pesničky. Prezradím, že sa v jeseni môžete tešiť na veľké turné, počas ktorého precestujeme celé Slovensko.

Od vydania albumu Inkognito ubehlo pár mesiacov. Absolvovali ste veľmi príjemný krst v Prešove, odohrali samostatne niekoľko koncertov. Dalo by sa povedať, že sa nové pesničky už dostali fanúšikom pod kožu.
Úprimne povedané, nečakal som, že ľudia tak rýchlo zareagujú na nové skladby. Na základe tohto tretieho albumu sa nám podarilo vyskladať dynamickejší a pre poslucháčov zaujímavejší playlist. Predsa len v porovnaní s Inkognitom sa na predošlých albumoch nachádza viac pomalších skladieb. Je skvelé, že ľudia na našich koncertoch začali aj tancovať. Veľmi nás to povzbudilo.

Keď premýšľam nad albumom Inkognito ako celkom a tiež nad zostavou, ktorá ho nahrala, bol tento album pre novú zostavu novým začiatkom.
Odchod či už Martina Husovského alebo Kolju bol pre nás ťažký. Prišli noví členovia, dali do našej hudby nový prvok a opäť sme to mohli celé naštartovať a pokračovať ďalej. Užívam si nielen naše unplugged vystúpenia, ale tiež hranie vo veľkej zostave doplnenej práve o Mira Szirmaia alebo klaviristov Dana Špinera či Janka Pastirčáka. Má to svoju silu. V živote je veľa momentov, ktoré ťa nezabijú, ale posilnia.

Čo vás hnalo pri písaní nových skladieb?
Stali sa nám podobné situácie. Je pravda, že som vtedy viac písal a skladal, napriek tomu sa do týchto pesničiek vedeli vžiť aj chalani a to bolo to hlavné. Prežili sme veľmi podobné veci. Album Inkognito je o pocitoch nás všetkých.

Z pesničiek na albume idú naozaj silné emócie, na čo veľmi dobre reagujú ženy.
Ženy sú nevyčerpateľná studnica inšpirácie. Niekto má vzťah, ktorý funguje, je úžasný a potom sa to totálne zosype a niekto by sa aj pozabíjal a pri tom sa nadovšetko milujú. V tom tkvie tá najväčšia inšpirácia a ženy vedia dekódovať, čo prežívame

text: Edo Kopček
foto: Raindown archív

Aké to je ohliadnuť sa o pätnásť rokov späť?
Do momentu, kým som si pamätal dátumy, to bolo dobré. A potom sa udialo veľmi veľa vecí. Hlavné je, že sa nám splnil sen a Chiki Liki Tu-A fungujú ako profesionálna kapela. Berieme to ako náš najväčší úspech spolu s tým, že fungujeme pätnásť rokov. Každá kapela je o kompromisoch. V kapelách je to o tom, že sa jedna osobnosť presadí viac a ostatní to nie sú schopní akceptovať. V našej kapele sú len osobnosti a je to večná vojna. Tým je to pre nás vzácne ako aj fakt, že sa vieme navzájom rešpektovať.

A o čom je kapela Chiki Liki Tu-A odhliadnuc od kompromisov?
O srande, ako tomu bolo aj na začiatku. Máme veľkú výhodu v tom, že nič neprežívame tak, ako niektoré iné kapely. Plány, ktoré máme, či už koncertné alebo iné, sú skôr moje plány.  Neberieme to úplne vážne a tým pádom sa nám darí viac. Iné kapely majú na svojej ceste rôzne nástrahy, ale nás to nezaujíma. Máme z toho srandu a tá nás spája od začiatku. Spoločný zmysel pre humor je naša najväčšia výhra. Nemusíme si dávať pozor na to, akú pesničku zložíme. Je nám viac-menej absolútne jedno, či o tom niekto píše kladne alebo záporne. Nemáme z toho stresy. Hudbu robíme tak, aby sme s ňou boli spokojní my sami. A že to ľudia zobrali aj napriek tejto variante, je dobré. Vytvorili sme si tým vlastné publikum.

Keď si vezmem do úvahy fakt, že vás rádiá nehrajú a ty si riaditeľom regionálneho rádia Prešov a pozriem sa na snaženie mladých kapiel, každý chce byť v rádiách. Mám pocit, že u vás to bolo v začiatkoch o niečom inom.
Pre nás bolo dôležité, aby sme hrali aj v iných regiónoch. Zmyslom celého nášho snaženia bolo nadviazanie kontaktov s inými kapelami a vzájomná spolupráca na tom, aby meno kapely viselo na plagátoch v iných regiónoch a aby získavalo meno. To sme chceli dosiahnuť a to isté robíme aj dnes. Do toho prišli koncerty v iných krajinách a uplatňovali sme ten istý princíp. O to sme bojovali. A čo hrá rádio, je do istej miery subjektívny výber človeka, ktorý o tom rozhoduje. Nemyslím si, že je to nejakým spôsobom ovplyvniteľné. Pri populárnej hudbe je to ináč, pretože tam to ovplyvniteľné je. Pre nás to ale nie je zaujímavé. V našich začiatkoch sme šírili našu hudbu prostredníctvom koncertov. Z pozície riaditeľa sa snažím, aby sme mladým kapelám dávali priestor, aj keď je logické, že nie všetky sa dajú zaradiť do playlistu. Priestor je vždy minimálne na rozhovory a prezentáciu. Máme špecializované relácie, v ktorých ich radi privítame.

Ako si spomínaš na vznik prvého albumu?
To ani nebol vznik albumu. Pre nás to bol vznik kapely a pesničiek. Bol to vznik toho, pod čím sme si predstavovali kapelu. Túto platňu sme nijako zvlášť netvorili. Tie prvé nahrávky sú čisto zo skúšobne. Skôr sme rozmýšľali len nad tým, ktorú variantu danej pesničky použijeme na kazete. Najviac sme sa báli toho, že nebudeme mať výhodu pohnojiť tú pesničku, keďže ju ľudia budú mať napočúvanú (smiech). Najväčšie stresy sme mali z toho, že si už nikdy nebudeme môcť dovoliť srandovať. Napokon sme zistili, že srandovať môžeme práve vtedy, keď je to nahraté a ľudia sa smejú s nami.

Veď práve, že na svojich koncertoch parodujete a przníte nielen vaše pesničky, ale aj iných umelcov.
Paródia je podľa mňa ideálny stav. Pesničku môžeš zahrať na sto spôsobov, ale jej potenciál je stále ten istý. Je oveľa sympatickejšie, keď kapela niečo na koncerte zahrá ináč ako na albume alebo do svojho vystúpenia vloží sprievodnú reč, ktorá ľudí zaujme. To neskopíruješ napriek tomu, že ľudia približne vedia, ako tá pesnička ide. Musíš sa napasovať na konkrétny koncert. V opačnom prípade to nie je žiadna sranda, ale skôr smutný príbeh. A že si robíme srandu z iných, to nebol zámer. Skôr nám bolo smiešno z niektorých vecí, čo je nám aj doteraz. Je to logické, pretože žijeme na Východnom Slovensku a veci, ktoré sa k nám dostávajú z hlavného mesta cez médiá, sú niekedy fakt vtipné. Treba to brať s nadhľadom a tak sme to stále robili.

Minulý týždeň ste hrali v Bratislave. Aké budú koncerty v Košiciach a Prešove?
Vystúpia s nami hostia, ktorých sme si vysnívali už na začiatku. Po pätnástich rokoch je to pre nás o to vzácnejšie, že sú z nás kamaráti. Hrali sme spolu už niekoľko krát a o to väčšia sranda nás čaká. Pripomeniem, že ide o kapely Bez ladu a skladu a Laura a její tigři. Košice hráme punkovým systémom v trojici, plus s Macom a Susedkom, ktorého si požičiavame, keď hráme slávnostné koncerty. Tento koncert bude pripomínať vystúpenie z roku 2000, čo bude veľká sranda. V Prešove pribudne do dychovej sekcie ešte jeden trombón a trúbka. Hrali sme takto viackrát. V Bratislave, na Pohode, ale ešte nikdy v Prešove.

text: Edo Kopček
foto: archív kapely

Nový album mi pripomína kabaretné divadlo. Zámer?

Maťo: Nie priamo, nejako to tak vyšlo. Ale chápem, že to tak môže pôsobiť. Spôsob nášho vyjadrenia a zároveň tej hudby môže vyvolať tento pocit. Veľa ľudí nám hovorí o tej našej “divadelnosti” alebo “kabaretnosti”, my to tak ale nevnímame. V každom prípade sa ale snažíme robiť to, čo počujeme v sebe. Neštylizujeme sa zámerne do niečoho. Ono si to našlo nás a nie naopak

Mišo: Niečo ti to pripomínať musí. Ja by som v tom zámer ale nehľadal. Pokiaľ viem, tak sme zatiaľ vždy tvorili hudbu, ktorá je pre nás prvoradá. Ak by som bol v kapele, ktorá by ma nútila zapodievať sa najprv umeleckou formou a až potom pesničkami, tak to s nimi veľmi rýchlo ukončím J

V skladbách cítiť odkaz Edgara Allana Poea, Toma Waitsa, či Cure. Aký máte vzťah k týmto umelcom?

Maťo: Títo umelci, aspoň keď môžem hovoriť za seba, sú súčasťou môjho života už veľmi dlhú dobu a ovplyvňujú moje myslenie a pocity do naozaj veľkej miery. Cítim voči ním obrovský rešpekt. Ak niekomu niečím pripomíname práve ich, potom mi to naozaj veľmi imponuje.

Mišo: Všetci sú to veľkí a významní umelci, ku ktorým ja osobne pociťujem veľký rešpekt a úctu. Za seba môžem povedať len to, že som naozaj rád, že ti naša hudba pripomína práve The Cure a Toma Waitsa. Určite nás pri našej tvorbe ovplyvňujú a ešte aj dlho budú. A nielen oni. Je dobré mať za vzor dobrú hudbu.

Album má ako celok jasne temnú atmosféru od úvodného recitálu Styx tracel inc. až po záverečnú Cabaret marionette. Mali ste chuť pohrať sa s odvrátenými zákutiami ľudskej mysle?

Maťo: Každý z nás niečo prežíva, či už sú to dobré alebo zlé pocity. Ja napr. počúvam dosť temnú hudbu, melancholickú, atmosférickú, čiže tá temnota je niečo, v čom sa cítim doma. Fuxa a mňa fascinuje spôsob, akým v poslednej dobe funguje spoločnosť, kam sa uberá. A myslím si, že tej temnoty je okolo nás niekedy až priveľa. Stačí si zapnúť TV alebo prečítať si noviny, ktoré prinášajú obraz spoločnosti. Texty na 2 sú tým do veľkej miery ovplyvnené, napr. Freak show, ale potom máme aj reflexívne, niekedy až introspektívne pohľady do seba. Snažíme sa o “môj pohľad na vec”. Takto to vidím resp. cítim ja/my.

Nemyslíte si, že témy piesní môžu vyznieť neaktuálne? Predsa len sa mi skôr hodí do obdobia parížskej avantgardy 19. storočia á la Baudelaire a prekliaty básnici, či Emile Zola, alebo maliari Gauguin, Cézanne a ďalší.

Maťo: No a čo by bolo aktuálne ako téma teraz?? Podľa mňa je na umení skvelé to, že si môžeš vybrať cestu, smer ktorým pôjdeš. Umenie je pohľad človeka na svet taký, ako ho vníma a pociťuje. Len pokiaľ naozaj tvoríš zo seba, tvoríš umenie. Ostatné je pokus o to. A pokiaľ Fuxo vidí svet okolo seba ako mestečko plné hororu z 19.storočia, plné upírov a vlkodlakov, je to podľa mňa úžasné. Dokazuje to mieru jeho fantázie a snov Snívajme, pretože sny nás posúvajú ďalej

Mišo: Moc tej otázke nerozumiem. Čo je teraz aktuálne? Témy, ktoré presadzujú Gladiátor, Desmod a No Name? J

Skôr by som povedal, že večný boj jedinca zaradiť sa do spoločnosti. Jeden druhému sa odcudzujeme, ľudia chodia spolu menej na pivo, ženú sa za peniazmi alebo na druhej strane je tu frustrácia z globálnej mašinérie, pričom sa z mnohých ľudí stáva iba potrava pre stroj. Pomôcť sa človeku zorientovať. Hudba by mala poskytovať únik a možno aj odpovede na otázky, ktoré si bežný človek vo svojom živote kladie. To je podľa mňa aktuálne. Ale priznávam, že to môže byť skôr môj subjektívny pohľad na vec. Uvedené skupiny nepočúvam. J Preto sa opýtam skôr či chcete byť kritický alebo sebareflexívny vo svojej hudbe.

Maťo : Chápem, čo máš na mysli. Ja nad týmito vecami uvažujem takisto. A už len preto si myslím, že sa objavujú a budú objavovať v našich piesňach. Snažíme sa písať zo seba, čiže sebareflexívne, ale tieto témy sú našou súčasťou, takže je v nich aj tá obrovská dávka kritiky. Aj keď si nemyslím, že my by sme mali alebo chceli byť kazatelia s nejakým posolstvom. Skôr chceme nastavovať zrkadlo spoločnosti. Ale na druhej strane je tu aj otázka: Prečo hudbu počúvaš? Počúvame? Ide o názor alebo skôr o emócie?

Album vyznie koncepčne. Ako sa vám na ňom pracovalo, pretože koncepčná práca je vždy veľkou výzvou a má svoje úskalia?

Maťo: No opäť, ten koncept vznikal až postupne. Nebolo našim cieľom vytvoriť nejaký

konkrétny “príbeh”. Aj preto, že tie skladby sme písali postupne a nie naraz. Každá z nich vznikala v inom období našej existencie. Ale je fajn, že do seba takto zapasovali. Myslím, že EP bolo omnoho konceptnejšie. Textovo je 2 oveľa intímnejšia a lyrickejšia. Ale pokiaľ tam niekto vidí nejaký dej, je to skvelé, pretože to môže znamenať, že sa nám podarilo vytvoriť nejakú jednotnú atmosféru.

Mišo: Na albume sa popravde nepracovalo najľahšie. Po vydaní EP Monsters in your drowers sa roztrhlo vrece s koncertmi, rozhovormi, anketami a neviem čím ešte. Každý víkend sme hrali v nejakom inom meste a cez týždeň sme buď makali v práci alebo boli v škole. Ku koncu to už vyzeralo tak, že sme sa každý jeden streli až na pódiu, kde sme si zapojili nástroje a začali hrať. Vôbec nezostával čas na skúšanie, tvorenie a už vôbec nie na stretávanie kapely ako takej. V podstate sme skoro rok fungovali len na koncertoch a bolo dosť ťažké si sadnúť do skúšobne a začať tvoriť. Našťastie sa nám to nakoniec podarilo, ale samotná cesta do štúdia, po ktorej sme sa vybrali, bola naozaj ťažká a namáhavá.

Je jasné, že v čase vydania albumu, kedy sa s ním publikum ešte len oboznamuje, kapela ho má prepočúvaný. Ako je to teda teraz s vašou vyťaženosťou a či už vznikajú nové piesne? A ako ste sa zmenili, vyvinuli ako osobnosti?

Maťo: Hrali sme celý rok neustále skoro každý víkend a konečne si dávame na nový rok pauzu, nabrať novú energiu, skladať piesne, oddýchnuť si. Veľa z toho čo je na 2 sme hrávali už dlho predtým číže reálne tých “nových” songov nie je až tak veľa. A čo sa týka zmeny si myslím, že proste skúsenosť ma posúva neustále k lepšiemu výrazu a prevedeniu toho čo mám v hlave.

Stalo sa vám, že ste sa pri písaní, resp. skladaní zasekli?

Mišo: Sú a boli piesne, ktoré vznikajú bez problémov a od začiatku vieme, ako s nimi  naložíme. Boli piesne, s ktorými sme bojovali dlhé týždne a boli ďalšie, ktoré sme nikdy nedokončili. Skladanie piesní je proces, do ktorého sa zapája celá kapela. Vždy sa odrážame od nejakého nápadu, basovej linky, gitarového riffu a pod. Potom sa to už pekne nabaľuje a je neskutočne úžasný pocit vidieť, ako pomaly ale isto vzniká nová pesnička. Ak to funguje, cítiť to, ak nie, zvyčajne sa zastavíme, rozmýšľame a najčastejšie to dopadne tak, že je po pesničke. Ale to je podľa mňa úplne normálna vec – zaseknúť sa.

Chcem sa vyhnúť klasickej otázke, že prečo LP, keďže odpoveď sa dá vytušiť. Položím ale inú v súvislosti s LP. Uvažovali ste nad praktickou stránkou, keď si váš fanúšik prinesie album 2 domov a zistí, že si to LP nemá na čom prehrať?

Maťo: Preto sme pribalili k LP aj CD Môj názor na vec je taký, že dnes všetci, aj ja dokonca, používajú MP3 prehrávače a majú hudbu stiahnutú v počítači. CD je pre mňa mŕtve médium. Ale keďže sme sa rozhodli, že dáme von aj nejaký fyzicky nosič, prečo to neurobiť v najvyššej možnej kvalite? Vo svete je obrovská vlna vinylu, ktorá dúfajme raz príde aj sem a ľudia si kúpia gramofón a vtedy pochopia ten zvukový rozdiel medzi digitálnou podobou a vinylom.

Všetky slovenské alternatívne kapely chcú spievať anglicky. Ale väčšina z nich to jednoducho nevie a další zas navyše spievajú aj falošne. Som rád Matej, že to v tvojom prípade nemusím hovoriť. Práve naopak. Potešila ma farba tvojho hlasu, frázovanie a čistota spevu v zmysle nie falošne. Ako dlho sa venuješ spevu a ako pracuješ na svojom spevovom prejave i expresivite?

Maťo: V prvom rade ďakujem. J Spievam už dlhšie, no predtým som robil veľa rokov tvrdú hudbu (metal) a vlastne so samotným čistejším spevom som začal až v The Swan Bride. Čiže to bude asi tak 4 roky. Snažím sa spievať tak, ako cítim. Niekedy mám v mojom speve tvrdší výraz, inokedy zasnenejší. Pokúšam sa byť naozaj emocionálne otvorený, pocitový, nehrať to na techniku, ale skôr na výraz a ten závisí vždy od toho, čo chcem danou piesňou povedať.

A ešte k tej angličtine. Na albume ste mali ako hosťa Angličana Andyho Hillarda. Viem si živo predstaviť, že Matejovi vypomáhal s fonetickými cvičeniami. Alebo sa mýlim?

Maťo: Bol pri mne, keď sme natáčali spev, za čo mu aj takto opäť ďakujem. Vedel som, že nie je šanca, aby som znel ako native speaker a osobne takúto snahu považujem za smiešnu. Popravde je to naozaj veľmi počuť, aj keď to my povedzme nepočujeme až tak výrazne. Narodil som sa na Slovensku, v strednej Európe, rozprávam našim jazykom a preto som si povedal, že budem spievať prirodzene. Z môjho pohľadu by akákoľvek snaha vyšla nazmar a načo s tým potom aj strácať čas, keď to nemá byť dokonalé? Snažil som sa s Andym dosiahnuť to, aby ten prízvuk bol zaujímavý, čo mi viac native speakerov povedalo, že je a potom, aby bolo frázovanie v poriadku, aby to nebola “kitchen english”, ale aby to bolo aj zrozumiteľné.

Mišo: Väčšinu času nahrávania dvojky s nami strávil v štúdiu. Veľmi nám pomohol nielen čo sa týka frázovania a angličtiny.

Matej, ako je to so spevovými linkami? Niektoré z nich sú totiž veľmi vydarené. Napríklad Lionella.

Maťo: Ďakujem opäť.:) Lionella je taká naša pocta Blues, ale v takom našom psychedelickejšom rozpoložení

Mišo: Lionellu mám veľmi rád. Už od prvých tónov na skúšobni sa mi táto pesnička veľmi páčila a patrí medzi moje najobľúbenejšie na dvojke. Mám rád songy, ktoré sa skladajú sami. Ak si dobre pamätám došiel Fuxo s basovou linkou, a na konci skúšky bola hotová pesnička. Maťovi sadla.

Musím pochváliť vaše texty, ktoré v angličtine vyznejú veľmi ekonomicky, čo sa týka rozsahu, pričom v krátkom verši (i slohe) dokážete vyjadriť veľmi veľa. Robil vám korektúry nejaký native speaker, napr. Andy?

Maťo: Nie, všetko sme si urobili sami. Dali sme mu naše texty z pochopiteľných dôvodov prečítať, ale nemal na nich veľmi čo meniť. Na textoch si totiž veľmi zakladáme a dúfam, že je to počuť Trávime nad nimi veľa času a diskutujeme o nich.

Mišo: Pokiaľ viem, tak nám pomáhal iba v štúdiu. O inej spolupráci neviem.

Uvažovali ste už nad prevedením albumu do divadelnej podoby? Myslím, že by to mohlo byť naozaj podarené dielo.

Mišo: To je myslím veľmi aktuálna otázka na Maťka.

Maťo: Zaujímavá myšlienka, ale osobne som momentálne oveľa viac naklonený niečomu novému. Chceli by sme sa pohnúť ďalej. 2 je naša výpoveď v danom čase. Ale odvtedy sme zažili každý veľmi veľa a sme už inde. Cítime, že sme sa hudobne posunuli a nerád by som tým strácal čas, keďže ho máme ukrutne málo. Každopádne ale do budúcnosti to nie je zlý nápad a možno sa to raz nejakého divadelného prevedenia dočká, kto vie? Ale musím povedať, že mojim osobným snom je raz urobiť alebo sa nejakým spôsobom podieľať na soundtracku k filmu. To považujem za veľkú výzvu pre každého hudobníka. Vytvoriť audio k vizuálu tak, aby to podporilo film a umocnilo tak v divákovi emócie z obrazu a príbehu.

Album sa volá 2. To veľa nenapovedá o hlavnej myšlienke albumu. Aká teda je?

Maťo: 2 sa volá preto, lebo je náš druhý počin, veľmi jednoduché Toto je skôr otázka smerovaná na Fuxa, ale tak za seba môžem povedať, že hlavná myšlienka je nezatvárať si oči pred tým, čo sa deje okolo nás a nebáť sa.

Zaujíma ma spôsob, akým vznikali texty. A dávali ste si pozor pri ich písaní na vopred určené symboly (mačka, obluda pod posteľou atd.)?

Maťo: Nie, to sú všetko obrazy, ktoré prišli samotne, ako pri písaní automatickej poézie. Skrátka ako filmárove oko, ktoré si pri scenári predstavuje scénu ako takú, tak u nás je to zas v podobe tónov hudby, ktorá nás niekam vezme a ten text skrátka príde Samozrejme sme potom robili rozličné korekcie, povedzme kvôli frázovaniu alebo sme našli lepšie slovo, ktoré by viac vystihovalo, čo sme myslel. Určite sme si však nedávali pozor na “isté” obrazy.

Existuje nejaký súvis medzi myšlienkami obsiahnutými v textoch na „dvojke“ a vašim reálnym životom, alebo je to len o tom, že sa nechávate inšpirovať filmom, hudbou, či literatúrou?

Maťo: Je to z každého niečo. Aktívne čítame, chodíme do kina, na koncerty, na výstavy, do divadla, píšeme. Všetko čo zažijeme alebo nejakým spôsobom absorbujeme, podľa mňa transformujeme do hudby a textov. Prezradím len, že v tých textoch je oveľa viac z našich životov než sa zdá

Mišo: Myslím, že chalani čerpajú hlavne zo života. Aj keď sa to niekedy nezdá

P.S. My nie sme celkom normálni!

text: Edo Kopček
foto: archív kapely

Minulý týždeň som sa stretol so Žojcom Havadejom zo skupiny Mloci. Po tom, čo zvučil niekoľko hodinový koncert mi podal výlisok koncertného záznamu z minulého roka, kedy sa pri príležitosti 25 Rokoch Mlokoch predstavilo v prešovskej športovej hale okrem jubilantov ďalších niekoľko významných prešovských interpretov. Obaja sme mali pocit, akoby to bolo včera. Žojco živo rozprával o koncerte, o svojej skupine a ďalších prešovských skupinách, ktorých tu podľa jeho slov „chvalabohu mame do bludu.“ V závere sme sa nevyhli téme východniarskej nátury.

Prečo až po roku vychádza tento záznam aj na DVD?
Nechceli sme to nejako urýchliť, pretože na to nebol dôvod. Nik na nás netlačil, žiadna agentúra, vydavateľstvo alebo producenti, pretože sme si to všetko robili vo vlastnej réžii. Materiál bol pomerne rozsiahly. Koncert bol úžasný a ešte po roku žijeme v eufórii, ktorú sa nám podarilo vytvoriť spoločne so všetkými účinkujúcimi kapelami, ktoré prijali naše pozvanie. A samozrejme veľká vďaka patrí aj prešovskému publiku, ktoré mestskú športovú halu zaplnilo. Štúdiá neboli koncom minulého roka voľné, tak sme si povedali, že počkáme. Po roku je ten správny čas a DVD koncert 25 Rokoch Mlokoch Lajf sme si dali ako darček k našim 26. narodeninám.

Celý záznam trvá dovedna päť hodín. Musím povedať, že je to výdatné dvd.
„Je to do ošaľeňa,“ jak še u nas hutori. (smiech) Máme z toho veľkú radosť, lebo sa nám podarilo zachovať úžasnú atmosféru z tohto koncertu. Sú tam aj chybičky, kedy sme sa aj my pomýlili v texte, ale je to o tom, že je to originál. Zachytené je aj niekoľko tisícové publikum a najlepšie to vyznie v záverečnej pesničke Marja Kovaľova, ktorá sa stala prešovskou hymnou. Na pódiu ju preto s nami spievajú všetci hostia. Úžasné. Máme veľmi pozitívne ohlasy aj dojmy z tohto večera.

Keď si spomínam na tento koncert spred roka, Martin Husovský spolu s Bizonom z Heľeniných očí si nacvičovali text piesne Marja Kovaľova na balkóne. Spomínaš si aj ty na podobné veselé momenty?

Niektoré sa nájdu aj priamo na tom bonusovom nosiči, pretože Rado Meša vždy odchytil niektorého z hostí, keď práve schádzal z pódia. Bolo to pekné. Vidieť tam prvé dojmy, emócie i radosť z toho hrania. Ale nechám to na ľudí, aby si tú srandu sami našli. Konkrétne Maťo spieval s Komajotou našu pesničku Digitalni Deži a vypadol mu text. Ale to sa stalo asi každému. Povinne asi všetci speváci z hosťujúcich skupín mali ťaháky a každý mal „hadí voči“, kedže pozerali až dakde tam dole (smiech). A keď Maťo zišiel z pódia, odspieval tú časť bezproblémov Radovi na kameru.

Celému koncertu predchádzala séria rozhovorov s týmito kapelami, ktoré takisto priznali, že ich Mloci priamo či nepriamo ovplyvnili.
V každom prípade v Prešove existuje fenomén, ktorý sme si uvedomili už dávnejšie a teraz sme si ho pri tom celom dianí zase pripomenuli.  Dá sa predpokladať, že sme boli po dlhšom čase prvá koncertná skupina v Prešove. Nikto z nás pred tým nehral v žiadnej svadbovej ani barovej kapele. Hneď sme začali hrať vlastné pesničky, vo vlastnom štýle, kedy sme aj mali trochu problémy. Niektorí muzikanti to nepoznajú, no za romantizmu-socializmu musela mať každá kapela autorizované prehrávky. Keď sme prvý krát prišli pred komisiu na verejné prehrávky, bol tam povinný repertoár 60 piesní. Komisii sme povedali, že sme začali hrať tohto roku (1984) a preto ešte nemáme nacvičených 60 vlastných piesní. Tak sme pridali všetko čo sa hrávalo pri ohni ako Jessie James, Rosa na kolejích, Panenka a pod. Ani nevedeli, kam nás majú zaradiť. Nielen naša muzika, ale aj to, že sme začali niečo nové, ďalej fakt, že sme si všetko čo sme dosiahli, poctivo vyšliapali, ovplyvnilo dnešné prešovské kapely. Žiadna skratka, žiadne tlačenky, žiaden ujo niekde. A sme hrdí na to, že sme tu, že sme ostali v Prešove, a že sme sa  dostali do povedomia nielen muzikantov či divákov na Slovensku, ale aj v zahraničí. Sme hrdí na to, že sme ostali doma, na rodnej hrude a odtiaľ sa nám to podarilo. A možno aj preto sme toľko prešovských kapiel oslovili a motivovali, že sa to dá. Nech si každý vyberie muziku, ktorá sa mu páči.

Osem kapiel, osem originálov. Aj tak by sa dal zhrnúť tento koncert.
V Prešove takéto kvasenie a pestré dianie existuje už veľmi dlho. Môžem povedať, a za tým si stojím, že je Prešov nielen mekkou muziky, ale aj kultúry ako takej, pretože tu stále fungujú rôzne divadlá, tanečné súbory, folklórne súbory, bábkové divadlá … Ale keď sa budeme baviť o muzike, v Prešove funguje množstvo špičkových kapiel a veľa z nich hrá prvú ligu v tom, čo robia a sú tu ďalšie kapely, ktoré ešte len vyliezajú z garáží a klubov. Je tu fenomén, ktorý nemá žiadne iné mesto na Slovensku. Nemá toľko kvalitných, rôznorodých a dobrých kapiel v jednom meste a k tomu sa pridružuje rádio Prešov, ktoré je druhým fenoménom na Slovensku, pretože prešovské rádio môže pokojne hrať mesiac alebo dva len prešovskú muziku a stále bude mať čo hrať. Toto nemá nikto, Bratislava, Košice ani Banská Bystrica.

Skúsim prorockú otázku. Ako sa z tvojho pohľadu vyvíja prešovská scéna a kam to až môže zájsť?
Vyvíja sa veľmi dobrým, povedal by som zdravím spôsobom. A napriek tomu, že sme zažili obdobia, kedy kultúre ako takej doba nepriala, ani teraz to nie je ktovie ako ružové, či už to bolo z politických alebo ekonomických dôvodov, boli obdobia, kedy vydržali len tí silnejší. V Prešove je však niekoľko zapálených ľudí v oblasti kultúry, že sa vždy nájde jeden blázon, šaľený Prešovčan, ktorý napriek všetkému, ako Don Quijot bojoval s veternými mlynmi, tak aj on nehľadí na to, že sa niečo nedá. Jednoducho sa na to nepýta. Povie si, že to jedoducho urobí a ide dopredu. Takíto ľudia posunuli celú prešovskú kultúru tam, kde dnes je. Na druhej strane s tým súvisí aj naša východniarska nátura, pretože keď už musíme ísť niečo vybaviť do Bratislavy, tak to vybavíme, pretože nás to stojí deň cestovania autom alebo vlakom. A tí, čo to tam majú pod nosom, majú čas. Keď nie dnes, tak zajtra. Je to o nás, pretože sme v tomto trošku iní. Keď sa do niečoho zakusíme, snažíme sa to urobiť a chvalabohu nie cez mŕtvoly. Sú aj takí, ale my sa o to snažíme skôr našou dobrosrdečnosťou. Rád ti to poviem aj z iného hľadiska. Naj prešovská a naj slovenská kapela, s ktorou robím ako zvukár je IMT Smile. A ja som vždy rád, keď môžeme niekde na Slovensku alebo aj v Čechách robiť ich koncert a urobiť ho dobre, aby aj tí ľudia videli, že áno, sme z východu a nežereme tu seno. Vieme to urobiť, vieme hrať, spievať, zvučiť, svietiť, vieme všetko, čo muzika potrebuje. Je to niečo naviac. Sme odtiaľ, nehanbíme sa za to a my to vieme.

Sme jednoducho pracovití.
Áno. Nehcem nikoho uraziť, ale sú ľudia na Slovensku, ktorí sa bijú do pŕs, že hej my Slováci. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale sme trošku miešanci. Najprv tu boli Slovania, ale prišli aj Tatári, Turci, potom Rakúšania, Maďari, Poliaci, Nemci a tak ďalej. Jednoducho sme mišmaš. Možno keby každý druhý Slovák šiel tri generácie dozadu, zistí, že je tak trochu Poliak, Maďar, Ukrajinec alebo Čech. A ja si myslím, že je to dobre a aj to nás robí životaschopnými, pretože každý v sebe máme „kus totej pomišanej naturi“. Naša krv je pomiešaná a to je dobre. A práve preto sú Slováci a Východniari zvlásť, keďže máme k týmto trom hraniciam najbližšie, viac priebojní a nemáme problém s ničím, do čoho sa pustíme. K všetkému máme totiž blízko.

Už ťa len doplním, že náš život je pestrejší.
Ako skupina Mloci sme tu priahli mnoho ľudí, ktorí s nami hosťovali (Lojzo, Bukasový masív, Taktici, Drišľak, Helenka a Jirko Ružičkovci, Robo Kajzer a Peter Meluš …). Stretávame ľudí z kultúrnej branže, niečo sme spolu preskákali, poznáme moderátorov i hercov, ktorí už pôsobia v Bratislave, ale to čo robí Prešov Prešovom je zvláštna natura, ktorú by si inde na Slovensku nenašiel. A to nám hovoria aj ľudia, ktorí prídu zvonku. Aj ľudia zo zahraničia. Toto si všimnú pokiaľ tu nie sú len na otočku a vnímajú život, aký tu funguje. Funguje to tu na úplne iných princípoch. Tu nie sú na prvom mieste peniaze, ale niečo iné.

Je to o tom, že „še dohodňeme“.
Áno, še dohodňeme. K tomu ti poviem príklad, ktorý sme zažili na jednom koncerte. Išli sme turné po strednom Slovensku. Mali sme hrať v Kasárňach pre vojakov niekde blízko Liptovského Hrádku. Došli sme tam a dôstojník, ktorý mal službu bol Čech v stredných rokoch. Povedal nám, že má ženu Rusnáčku a hovorí: „Mě se u vás nejvíc líbi tá jednotná měna.“ A my, že aká? „No, keď potrebuješ, aby ti niekto pomohol narúbať drevo, fľaša pálenky. Potrebuješ poorať pole? Fľaša pálenky. Potrebuješ pomôcť na stavbe? Fľaša pálenky. Potrebuješ vymaľovac chižu? Fľaša pálenky. Jednotná mena.“ A takto to u nás funguje. Veľa vecí sa tu dá vybaviť kamarátsky a tak, že človek príde vďačne pomôcť druhému a ani možno nečaká za to nič veľké. Zje párky, chľib zo šmaľcom, vypije čaj, paľenku a je to vybavené. Aj u nás je už samozrejme doba, kedy človek trošku ináč pozerá. Už nás „pohlúpili“ Američania, je to už viac cez biznis, cez peniaze, ale ešte stále sa to tu drží. Ešči furt pri paľenke veľo dohodneš. Je to niečo medzi nebom a zemou. (smiech) Ešte stále to nie je tak ďaleko ako vzťahy vo veľkých mestách, kde všetko ide cez peniaze, obchod, bohatstvo a kariéru. Nie cez to, aby z toho mal človek radosť, niekomu pomohol v núdzi a možno mal  neskôr nejaký úžitok alebo kontakty, ktoré ho posunú ďalej.

A ako to bolo v prípade skupiny Mloci?
Mali sme šťastie na dobrých ľudí, aj keď ich nebolo veľa, no pomohli nám aj bez toho, aby sme sa niekomu pchali do riti. Išli sme si svojou cestou, robili muziku, ktorej sme verili, ktorá sa nám páči, nikoho sme nepresviedšali, že to je to, čo musí počúvať. Výber sme nechali na ľuďoch a odozvu máme takú, že zo všetkých koncertov, ktoré počas roka odohráme, sú možno jeden alebo dva, kedy dvihnem telefón a zavolám niekam, kde je akcia, ktorá sa nám páči. Aj po toľkých rokoch je to väčšinou tak, že niekto volá nám a stále má o nás záujem. Môžem povedať, že keď zahráme ročne v priemere 40 koncertov, niekedy to bolo aj 70, keď sme boli mladší a mali menej zdravotných problémov, možno by nám to aj niektoré rockové kapely trošku závideli. Odohrajú niektoré letné festivaly, trošku ich hrávajú v rádiách, ale majú problém zahrať normálny koncert a keď sa ti stane to, že po 25 rokoch hrania, príde na tvoj koncert plná športová hala fanúšikov, je to super zážitok.

Už keď sme pri tom, po vás to dokázali až v apríli práve IMT Smile.
Presne, bolo to v apríli. A mali ich tam trošku viac. Priznávam, že ani na náš koncert nedošli ľudia výlučne kvôli nám. To je samozrejmé, ale presne na to sme stavili, že to nebude koncert o Mlokoch, ale o všetkých kapelách, ktoré tu sú a nech každý príde na toho interpreta, ktorého má rád a možno pri tom zistí, že niekto ďalší, koho ešte včera nepoznal alebo ho nevidel hrať naživo sa mu zapáči. Presne na to sme stavili a vyplatilo sa nám to. Prišlo pestré publikum od malých detí až po fanúšikov v našom veku a generáciu našich rodičov.

O niektorých pesničkách som napríklad nevedel, že sú od vás.
Do dnešného dňa sme hrali a napísali asi stopäť vlastných pesničiek, alebo viac. Do teraz  sme z toho nahrali presne sedemdesiatšesť. S tým súvisí aj naše dvojcédečko z minulého roka, kde sa nachádza našich pätnásť starších pesničiek z našich prvých rokoch tvorby a k nim sme pridali ďalších desať pesničiek z posledného obdobia a aj úplne nových, ktoré neboli nikdy na žiadnom cédečku. Tým pádom sa stalo to, že ľudia objavili veľa našich pesničiek, ktoré sme pred tým hrávali, ale jednoducho si ich už nepamätali a tí mladší ani nemohli pamätať. Druhá vec je, že posledných päť rokov sledujeme pre nás zaujímavú situáciu. Na naše koncerty prichádzajú deti našich rovesníkov. Alebo aj mladší. Ako to priznal Huso alebo Ľubo Petruška z Chiki Liki Tu-A. Prichádza ďalšia generácia. A čomu fakt nerozumiem, ale ma to veľmi teší, prichádzajú na naše koncerty chalani alebo baby, ktorí inak počúvajú tvrdú muziku a pritom poznajú naše pesničky a texty. Nemám slov.

Mnoho pesničiek poznajú ľudia skôr ústnym podaním.
Vezmi si, že dnes, pre začínajúceho muzikanta je pomerne jednoduchá cesta hrať a mať cédečko vtedy, keď má na to peniaze. Teraz sa to dá. Ale pred tým to bola pomerne dlhá cesta. Hrať sme začali v roku ´84 a prvý oficiálny nosič Mloci Paska sme vydali v roku ´89 ešte na kazete. A potom v roku ´91 sme vydali album cez Opus na gramofónovej platni, kazete aj CD. Trvalo nám šesť rokov hrania, kým sme sa dostali na oficiálny nosič. Niekedy to nebolo až také jednoduché. A tým pádom, že teraz je možná takáto skratka, je to pre začínajúcich muzikantov ľahšia možnosť a rýchlejší prístup k vlastnému cédečku. V dobe, kým sme vydali prvý album, existovalo množstvo kaziet, ktoré si ľudia nahrávali na našich koncertoch, alebo sme si naše vystúpenia nahrávali my pre naše vlastné potreby a potom si tie nahrávky požičiavali naši kamaráti, ešte na kotúčových pásoch alebo kazetách. Zrazu kolovalo pomerne veľa nahrávok z našich vydarených vystúpení z Košíc, Sabinova, Prešova, ktoré sa chvalabohu podarilo nahrať. Kým sme teda vydali náš prvý nosič, bolo medzi ľuďmi množstvo takýchto kaziet a mali ich napočúvané. Aj Ivan Tásler priznal, že nás presne z takejto kazety prvý krát počul a začali s Mirom fičať na Mlokoch. Z toho vzniklo to, že nás ľudia podvedome poznali. Počúvali nás cestou autom alebo doma pri robote.

2 x DVD 25 Rokoch Mlokoch Lajf obsahuje:

Disk 1: Intro, 1. Posledný pasažier (Mloci), 2. Horebirdi švet (Mloci), 3. Princezná Eva (Mloci), 4. Bosorka (Heľenine Oči), 5. Trabant (Heľenine Oči), 6. Spolupráca (Heľenine Oči), 7. Brejk (Mloci), 8. Digitalni Deži (Komajota), 9. Mesto v nás (Komajota), 10. Ráno v novinách (Komajota), 11. Matematická rozprávka (Mloci), 12. Futbalova (Mloci), 13. Laska moja kde si (Chiki Liki Tu-A), 14. Perši šarišski protestsong (Chiki Liki Tu-A), 15. Monte Carlo (Chiki Liki Tu-A), 16. Autobus č.33 (Mloci), 17. Švekra (Mloci), 18. Kuracka (Peter Lipa), 19. Život ma raz prehol cez koleno (Peter Lipa), 20. Páni v najlepších rokoch (Peter Lipa), 21. Hi everybody (Gapa & Groovin´ Heads), 22. Pijacka (Gapa & Groovin´ Heads), 23. Pravidlo pravej ruky (Mloci), 24. Padišach (Žobráci), 25. Wayfaring stranger (Žobráci), 26. Oj mila pila (Žobráci), 27. Kamarat (Mloci), 28. Odviate vetrom (IMT Smile), 29. Opri sa o mňa (IMT Smile), 30. Niekto ako kráľ (IMT Smile), 31. Marja Kovaľova (Mloci), 32. Marja Kovaľova – hymna (Všetci)

Disk 2: Bonus( rozhovory zo zákulisia so všetkými hosťami koncertu) a Archiv( zostrih z rokov 1992-93 Grécko a Taliansko, zostrih z rôznych koncertov a akcií z rokov 1993-2003, pesničky zo spoločného turné s Helenkou a Jirkom Rúžičkovými, zostrih z turné Colštok 2000, Mloci & Žobráci, samostatné úspešné pesničky a scénky z koncertov z rokov 1988 – 1997).

album si môžete objednať  mailom na mloci@vadium.sk alebo telefonicky na t.č. 0905 232 676

text: Edo Kopček
foto: archív kapely a epresov.com (pre zväčšenie klikni na obrázok)

O Millasovi Groove z kapely Lublau je známe, že rád kladie otázky vo svojich textoch. S novinkou Revolúcia však dokázal spoločne s ostatnými členmi to, aby sme sa pýtali my poslucháči. Vydavateľstvo aj kapela čakajú, ako fanúšikovia zareagujú na túto čerstvú kolekciu desiatich piesní, pretože presne takúto hudbu sme od nich nečakali. Alebo?

Kým predošlý album Hádanka bol čisto z tvojej dielne (hudba/text), tentokrát sa na písaní materiálu podieľali aj ostatní členovia kapely. Aké si z toho mal pocity?
Je to obrovská úľava, pretože zodpovednosť za dané skladby neleží len na mne, ale je to spoločná záležitosť a sme v tom všetci spolu. Je fajn vedieť, že sa všetci v kapele cítia zodpovedný za danú skladbu. Niekto prinesie nápad a celá kapela ho rozvinie do pesničky podľa jeho predstavy. Je to o spoločnej zodpovednosti, stmeľuje to kolektív v kapele a každý sa tým pádom môže viac postaviť za to, čo nazývame Lublau.

Ako to reálne vyzeralo v skúšobni či štúdiu?
Tentokrát to bolo pre nás zaujímavejšie, pretože človek nevedel, kam sa dostane. Ako príklad môžem uviesť skladbu Revolúcia, ktorá sa tak spočiatku ani nevolala. Priniesol som motív na klavíri, spieval som anglicky a spoločne sme na to jamovali. Janko to ďalej rozvinul, obohatil o art rockové prvky, dvihol o tón a povedal: „Teraz ideme transponovať.“ Pozerali sme jak teľatá (smiech), pretože sme také slovo v živote nepočuli. Tak nám to vysvetlil (smiech). Alebo, Bacil prišiel s námetom a postupne sme tomu hľadali formu. Všetky pesničky vznikali veľmi prirodzeným spôsobom. Aj texty. Nepísal som ich násilne, ale vyčkal som na správnu chvíľu. Pri Revolúcii stačilo, že som sa otočil, napísal text, otočil sa späť a do troch minút bol hotový. Veľmi dlho sme ale premýšľali nad tým, ako bude znieť refrén a čo sa v ňom bude spievať. Na jednom koncerte za mnou prišiel Fabo s tým, nech tam dáme „revolúcia“ a tak nazveme aj album. Hovorím super, hodí sa to tam. Jednoducho sa čaká na to, kedy to príde a je to spoločné. Vždy budem skladať aj sám, ale skladať v kapele je pre nás všetkých dobrodružstvo.

Na albume máte zložitejšie kompozície, ale dovolím si tvrdiť, že sú stále prijateľné pre menej náročného poslucháča.
Neviem či to bol úmysel. Nikdy však netreba zabudnúť na pesničku, pretože pesnička je najčistejšia forma muziky a prečo urobiť niečo škaredé, keď môžeš urobiť niečo pekné. Mám rád jednoduché veci, ale aby človek mohol hrať jednoduché veci, mal by rozumieť aj tým zložitým.

Aká bola reakcia vo vydavateľstve, keď si vypočuli Revolúciu?
Keď som so Shinou telefonoval, povedala mi, že ma tam necíti, resp. veľmi málo. Povedal som jej, že Revolúcia je konečne album Lublau. Povedal som jej, nech si ho pustí na plné pecky, vypočuje zo päť krát a nech mi opäť zavolá. (smiech) Myslím si, že sa bála a myslím si, že sa ešte stále bojí. Treba sa asi opýtať Shiny, čo sa v tej chvíli odohrávalo v jej hlave. Priznám sa, že aj my sme mali malú dušičku v tom, či Revolúcia bude stráviteľná nielen pre Slnko Records, ale tiež pre Slovensko.

Máte pocit, že Revolúcia je odvážny album?
Odvážny nie, len neviem či sa hodí do tejto doby a či sa to hodí k nám a očakávaniam našich fanúšikov. Nie je nám to jedno, no vždy sme si hudbu robili podľa seba a nemyslím si, že na tom budeme niečo meniť.

Ako by mali fanúšikovia album Revolúcia počúvať?
Mať oči otvorené, počúvať, premýšľať, veľa sa zhovárať a všetko to robiť s láskou.

ukážky z albumu si môžete vypočuť tu!

Album Revolúcia obsahuje nasledujúce pesničky:

1. Jednoduché je

2. Čaj mätový

3. New song

4. I´ve never though

5. Comedown (Bush)

6. Kuba

7. My Friend

8. Useless love machine

9. Nemám a nedám

10. Revolúcia

text: Edo Kopček

foto: Michal Petriľák ml.

Isto máš ešte čerstvé spomienky na prípravu dosky 2010: Odysea Dva. Približ fanúšikom teda ako vznikala.

Spomedzi všetkých albumov, ktoré sme natočili vznikala táto najdlhšie. Vznikala rok a pol, v rôznych obdobiach, fázach kapely i nahrávacích sessions. Kľudne to mohla byť moja sólová doska alebo špeciálny projekt mimo IMT Smile. V jednom štúdiu až na výnimku dvoch skladieb. Aj z jej názvu cítiť niečo záhadné.

Čím je pre teba táto doska výnimočná a iná?

Výnimočnosť sa z môjho pohľadu ťažko popisuje. A navyše každá jedna doska je iná. Je to dosť silná a po dlhšej dobe vyrovnaná platňa. Každá pesnička na tomto albume bojuje za seba

Dve skladby ste nahrávali v londýnskom štúdiu Toe Rag. Ako si nahrávania užívala kapela a aké to bolo vymeniť digitál za analóg?
Išlo o to, že sme sa vybrali natáčať do Londýna. Sami sme si to obvolali, zorganizovali, zaplatili, vycestovali a šli skúsiť niečo, čo sme ešte pred tým nikdy neskúsili. To bolo pre nás veľmi poučné. A vôbec práca s človekom, ktorý za svoju prácu dostal Grammy a točil s kapelou ako White Stripes hovorí za všetko. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť pracovať s Liamom Watsonom. Je to vyslovene odborník na túto analógovú vintage techniku zo 60tych rokov. Toe Rag je veľmi zaujímavé miesto. Odporúčam ho navštíviť muzikantom, ktorí majú radi netradičné a svojim spôsobom ojedinelé miesta.

Ovplyvnila táto londýnska session ďalšie nahrávanie dosky? V akom smere?

Neviem či ovplyvnila. Nemyslím si. Bol to super zážitok, ale aby ďalej zapôsobila na skupinu alebo ju nejako ovplyvnila, to si nemyslím. V Londýne sa neudialo nič, čo by nejakým spôsobom zásadne ovplyvnilo chod tejto kapely. To určite nie.

Pri obale dosky ste sa inšpirovali debutom Led Zeppelin?

Nie (smiech). Na obale máme raketu, ale s Led Zep to nesúvisí. Vymyslela to moja frajerka. Videla ma, ako sa trápim nad obalom a náš dlhoročný grafik Peter Ivan mi vravel, že je tiež bez nápadu. Mali sme nejakú ideu, ale zistili sme, že sme si na seba týmto názvom 2010: Odysea Dva uplietli bič. Mysleli sme si, že to pojmeme tak „space-i“, ale nejakým spôsobom to nefungovalo. V tom raz prišla moja priateľka a navrhla, aby sme to poňali v jednoduchom štýle: raketka (smiech), krúžky, v nich tváričky, meno kapely, albumu. Bomba. Presne tak som to nakreslil a poslal Petrovi. Jednoduchý nápad, ktorý vznikol, ako inak z lásky (úsmev).

Album otvára duet s jazzmanom Petrom Lipom. Ako došlo k spolupráci?

S Petrom sme sa už dávanejšie rozprávali, že spolu niečo spravíme. Posielal mi aj niekoľko textov, ale v zásade sme neriešili, na akú dosku tú pesničku použijeme. Peter Lipa mi navrhol, nech sa stretneme sami dvaja pri nástroji a spolu si zahráme. Vravím super. Veľmi sa mi to páčilo, pretože mám rád takéto stretnutia. Žiadne skladanie dopredu. Ak má byť niečo spoločné, tak to aj spolu vytvorme. V ten deň som priniesol pár textov od Vlada Krausza, ktoré majú už niekoľko rokov. Hral som tú tému a mal som vybraný text Čo bude a vtedy prišiel Peter do štúdia. Počul nás hrať len tému. Pridal sa, začal spievať a už sme tvorili spoločne. Refrén, sloha, až vznikla pesnička. Úplne ako z rozprávky. Stretli sa dvaja speváci a muzikanti rôznych generácií a bolo to.

Výber pilotného singla bol náročný, až napokon ste to nechali na fanúšikov prostredníctvom rádia, kde počuli úryvky skladieb Tá, ktorej niet a Bozk. Vraj to bolo ale tesné hlasovanie. Čo pre teba ako dlhoročného autora znamená takýto záujem zo strany fanúšikov?

Som rád, že sa ľudia môžu zapojiť a vyjadriť svoj názor, či už k jednej alebo druhej pesničke a veľmi si to vážim. Páčilo sa mi, že v podstate nikto na tie skladby nenadával. Ľudia prijali pozitívne obe pesničky. Tu nejde o album a jednu pesničku, ale o kolekciu jedenástich vecí, z ktorých každá má svoju hodnotu, výpoveď, pravdu, svoj zážitok.

Ako ste volili poradie skladieb na albume?

Nie je to nejaké umenie, ale robím to rád. Myslím si, že by som sa celkom uživil ako hudobný dramaturg a v zásade to aj robím týmto spôsobom. Keď niečo má ísť za sebou, keď má niečo sedieť, tak skúšam niekoľko možností. Mám to v prehrávači, prehadzujem si to, je mi jasné, ktorá pôjde na úvod, ktorá na záver a podľa toho sa odvíja zvyšok. Počúvam konce pesničiek a potom začiatky. Musí mi to sedieť dramaturgicky.

Na nahrávku ste zaradili aj prerábku revolučnej skladby Ivana Hoffmana Sľúbili sme si lásku. Aký máš vzťah k tejto skladbe?

Pamätám si ju ešte ako deväťročné dieťa a nevnímal som ju politicky. Zapamätal som si ju ako pesničku o láske. A páčili sa mi aj reakcie ľudí na našu prerábku, že z politickej pesničky vznikla pesnička o láske. Na pesničkách je super to, že v rôznych časoch a rôznych dobách môžu pôsobiť a znieť úplne inak.

Aký má IMT Smile vzťah k českej hudobnej scéne?

Niekoľko rokov pôsobíme na Slovensku, ale aj v Čechách, či sa to niekomu zdá alebo nie. Tento rok nás čaká Praha a niekoľko českých festivalov. K Čechám máme veľmi pozitívny vzťah. Rozumieme si, inšpirujeme sa navzájom. Je super, že sa aspoň takýmto spôsobom môžeme navzájom hecovať.

text: Edo Kopček (publikované v časopise Rock&Pop)
foto: Peter Ivan

Novým uragánom v slovenských rockových vodách je speváčka LeRa, ktorá odhodila popové kompasy a vyplávala vlastným smerom. S jej temperamentom a živelnosťou na pódiu ani inú možnosť nemala a hoci nie každý má odvahu vybrať sa na rozbúrené more ukrývajúce neistotu, u LeRy platí, že necúvne.

Jej príbeh so súčasnou zostavou hudobníkov sa začal aj s pomocou náhody, keď sa na jednej party zoznámila s gitaristom Mišom Kovalčíkom. Osudovou pre ich spoluprácu sa stala skladba Whats Up od 4 Non Blondes, ku ktorej Lera zložila slovenskú verziu textu Mýliť sa smiem. „Marián Grexa bol spolu s Henrym Tóthom a Mišom Kovalčíkom na jednej akcii v Humennom. Marián si ma pamätal z minulosti a povedal mi – Lenka, poď si s nami niečo zaspievať. Ako prvá vec ma napadla 4 Non Blondes a vďaka piesni Whats Up si ma všimol Mišo Kovalčík. Neskôr mi raz o tretej ráno ťuklo, že by nemuselo byť od veci napísať do tejto melódie slovenský text. Hoci sa k podobným prerábkam uchyľujem veľmi nerada, text som napísala absolútne spontánne a keď sme si to s chlapcami vyskúšali, rozhodli sme sa túto skladbu zaradiť do nášho play listu,“ vysvetľovala LeRa.

LeRa nepúta pozornosť iba prejavom namixovaným z energie a vášne, ale aj svojimi aktivitami. Produkuje vlastnú umeleckú agentúru, koncertuje s kapelou, moderuje a ako vyštudovaná herečka má za sebou účinkovanie v slovenských muzikáloch Čajočky, Traja mušketieri, Neberte nám princeznú, Rent a Múzy Muzikálov. „Hoci som malá milá blondína s modrými očami, dostávam zásadne záporné postavy, k čomu ma predurčuje môj hlas a temperament. Moja mama ma, bohužiaľ, nikdy neuvidí v úlohe princeznej. V Troch mušketieroch som hrala Mylady, ktorá podľa scenára vraždila všetkých okolo, ale ja som sa v tom na javisku vyžívala. Aj keď sa ľudia na mňa občas po predstavení pozerajú divne, mám „moje“ úlohy rada,“ dodala s úsmevom LeRa.

V súkromí je však LeRa nekonfliktným typom. Ako prezradila, nemá v pláne presadiť sa škandálmi a aférami. Jej konštantnými hodnotami sú manžel, rodina a kapela produkujúca poctivú rockovú hudbu. „Pravdou je, že vôbec nie som pokojným typom človeka, ale na druhej strane som silno morálne založená. Preto nemám za sebou žiadny škandál. Som však veľmi energická a žúrovať by som dokázala non stop. Milujem koncerty, stage a pocit, keď môžem presviedčať ľudí, že si zaslúžime potlesk,“ pripomenula LeRa.

S kapelou si LeRa vybrala ťažšiu cestu, no ako poznamenala, úspech si chce odmakať a nie zaplatiť. S trpezlivosťou problém nemá a rovnako jej nechýba ani odvaha prísť na trh (na naše pomery) s novou kožou. „Mám pocit, že na Slovensku je strašná nuda, lebo iba málo interpretov sa s tým nakašle a robia si hudbu po svojom. Ostatní, a zvlášť speváčky, sú ako keby v kazajkách. Buď im chýba dávka sexepílu alebo temperamentu. Myslím si, že naša scéna potrebuje nový vietor. Ľudia nemajú problém prijať kontroverznú produkciu zo zahraničia, ale ak príde s niečím podobným niekto zo Slovenska, stavajú k nemu skepticky. Rešpektujem, že sa to nemusí páčiť každému, no všímam si ľudí, ktorí sa chcú baviť a žúrovať. Verím teda, že mierne pikantné veci nemusia byť na škodu,“ zdôraznila LeRa.

text a foto: Imrich Makó

Ukrajinská skupina Haydamaky obohatila nedeľňajší program Dobrého Festivalu svojim kozáckym rockom. Odzneli najsilnejšie piesne z ich repertoáru ako aj prerábky slávnych rockových hitov, ktoré už čoskoro vydajú na samostatnom nosiči. Viac o skupine Haydamaky už prezradí ich spevák a hráč na „sopilku“ Oleksandr Yarmola.

Už je to desať rokov, čo ste prvý krát vystúpili na Slovensku. Ako si spomínate na Vaše vystúpenie v Prešove?
Tým, že to bolo pred desiatimi rokmi, šlo o úplné začiatky od založenia skupiny Haydamaky. Bol to napríklad jeden z prvých koncertov nášho gitaristu v tej dobe. Od vtedy sme sa vyvíjali a zbierali skúsenosti.

Na Vašom koncerte v Prešove ste vystúpili spoločne s domácou kapelou Chiki Liki Tu-A. Pamätáte si ešte na nich?
Áno, na Chiki Liki Tu-A si veľmi dobre pamätáme. Na Slovensku sme spolu hrali v rokoch 2001 a 2002. Dlho sme u vás nehrali a som rád, že sme sa po toľkých rokoch stretli opäť, pre zmenu na Dobrom Festivale.

V Prešove žije veľa Rusínov a Ukrajincov, ktorí sa dnes na Vás prišli pozrieť. Čo to pre Vás znamená?
Sme radi, že tu uvidíme čo najviac našincov, ale samozrejme sme radi, že môžeme súčasne zahrať aj pre Slovákov, či fanúšikov iných národností. S ukrajinskými fanúšikmi máme prirodzené priateľstvo a samozrejme sme radi, že nás podporujú v krajinách, kdekoľvek vystupujeme. Veľmi si to vážime, ako si vážime aj podporu fanúšikov z ktorejkoľvek inej krajiny.

Haydamaky hrajú kozácky rock. Ako by si definoval tento pojem?
Kozácky rock je zmesou kozáckych tradícií, nášho postoja a rock´n´rollu, drajvu, úcty a slobody. Je to spôsob života.

Vaša hudba inšpirovala v čase oranžovej revolúcie státisíce Vašich krajanov. Uvedomovali ste si vtedy silu Vašich piesní?
Chceli sme, aby sa tá revolúcia uskutočnila, pretože sa nám páčila jej myšlienka, ako sa nám páčili ľudia svojim postojom počas tejto revolúcie. Bol to magický moment. Ak naše piesne pomohli ľuďom v tom, aby sa postavili za správnu vec, potom je to úžasné.

Aká je atmosféra na koncertoch Haydamaky u Vás doma na Ukrajine?
Je to rovnaké ako v akejkoľvek inej krajine. Snažíme sa o čo najlepšiu show a vážime si našich fanúšikov. Preto sa im na našich koncertoch chceme odmeniť najlepšie ako vieme. Samozrejme našou hudbou.

Ako to vyzerá s novým albumom?
Ešte na ňom pracujeme. Rozhodli sme na ňom pretvoriť známe rockové pesničky do kozáckeho rocku. Je to naozaj zaujímavý experiment. Keď sme začali s prípravami, išlo to veľmi rýchlo a všetky skladby sme spravili v priebehu asi troch mesiacov. Niektoré budete počuť aj na dnešnom koncerte. Okrem týchto prerábok máme v playliste tiež naše nové, vlastné pesničky, ktoré sme zložili pre ďalší album, ktorý bude nasledovať po tomto tribute albume. Baví nás hrať tieto nové veci ešte pred ich oficiálnym vydaním.

Minulý rok ste sa spojili s poľskou kapelou VooVoo. Predpokladám, že nešlo o bežné spojenie dvoch kapiel vzhľadom na spoločnú históriu Vašich národov.
Áno. Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo sme vytvorili tento projekt práve v spolupráci s poľskou kapelou. Veľa rokov naše národy kolaborovali. História hovorí, že naše národy boli nepriateľmi, ale nebolo tomu tak vždy. Bolo to len politické. A práve týmto spojením sme chceli poukázať na to, že je veľmi jednoduché, keď spolu ľudia rôznych národností komunikujú na európskej úrovni. Je to veľmi jednoduché a navyše je to v dnešnej dobe veľmi dôležité, pretože žijeme vo veľmi ťažkých časoch. Aby sa nestratili malé európske národy, je dôležité, aby držali spolu, poznali sa a rozumeli každej národnosti, podporovali sa i rešpektovali a pomáhali si navzájom.

text: Edo Kopček (pozri tiež článok)
foto: Milan Ferenčík (TASR,pis.sk)

Líder Tublatanky Maťo Ďurinda sa netají, že považuje Svet v ohrození za jeden z najlepších. Ako to teda je?

Fanúšikovia Tublatanky sú ku kapele naozaj kritický. Nedajú dopustiť na prvé tri albumy. Na niektorých však kapela “vymäkla”. Kam máme zaradiť nový album?

Maťo Ďurinda vybral za krstných otcov ich nového počinu bratov Táslerovcov. Ktoré albumy IMT Smile sa mu páčia osobne?

Viete, ktorú pesničku z repertoáru IMT Smile by si Maťo Ďurinda netrúfol zaspievať?

Ako je to s dvojkopákom na novej doske?

Tublatanka už dala na javo, že je svet v ohrození. Ako by sa dala táto situácia zmeniť?

Aký to bol pocit spievať na pódiu so svojim idolom prezradil krátko po krste Ivan Tásler.

Sleduje Ivan kariéru a tvorbu Tublatanky?

Maťo už prezradil, ktorú pesničku by si netrúfol zaspievať z tvorby IMT Smile. Tentokrát odpovedá Ivan na opačne položenú otázku.

Prečo teda spievali Šlabikár?

video: Marek Koller, Edo Kopček
foto: Róbert Rybársky (www.reporter24.sk)

]]> http://www.mojamuzika.sk/rozhovory/bratia-taslerovci-pokrstili-novy-album-tublatanky-videorozhovor/feed 1