V poradí už tretí album poznaňskej formácie UnderGround Fly sa nachádza tak trochu mimo polohu typickú pre hudobníkov, pohybujúcich sa žánrovo v hmlovine zvanej alternatívny rock. Dvojdiskový set CD a DVD s názvom Between Fiction And Reality fanúšikom „podzemnej muchy“ ponúka záznam ich akustického koncertu, ktorý sa odohral cca pred rokom – 29. januára 2009 v Piwnici Akustycznej Kawon v západopoľskom meste Zielona Góra, ako v poradí pätnásty koncert projektu Kawon Akustycznie, koordinovaného poľským hudbným publicistom a nadšencom Kamilom Sahajom.

Aj keď už je dávno za nami módna vlna živých unplugged nahrávok rockových kapiel, ktorú si pamätáme z 90. rokov, odozva publika hudobníkov nielen v tomto prípade ubezpečuje o príťažlivosti akustických koncertov, na ktorých sa až na dreň odkrýva tá najhlbšia podstata ich muzicírovania. UnderGround Fly v akustickej podobe poslucháčovi presvedčivo pripomenú ich zjavný zmysel pre slovanskú melodiku, personifikovaný v Maverickovom speve a v gitarových motívoch, ktorými k aranžom ich pesničiek prispieva SeeMoon. Akustická poloha bez prítomnosti mohutných zvukových hradieb v tomto prípade odhaľuje i precíznu rytmiku v podaní Ratusza (bicie) a Bossa (basgitara).

Hosťovsky tu kapele na pódiu vypomáha perkusionista a hráč na klávesové nástroje Jar-o, k pestrosti výrazu kapely na tejto nahrávke prispieva tiež vokál Natalie Fiedorczuk, viola Moniky Czarneckej a spev Komorného zboru hudobnej spoločnosti Heryka Wieniawskeho z Poznane.

Základ koncertného setu tvorí osem skladieb z debutového CD s názvom Your Move – Your Choice (2006) a šesť z druhého štúdiového albumu Awakenings (2008), z ktorých originalitou vynikajú najmä úvodná Look At Your Baby, Clumsy Jester, či divoká The Fools Truth. Tento hudobný materiál na rôznych miestach spestrujú citáty známych songov The Doors, Johna Lennona, Michaela Jacksona, Elvisa Presleyho, či Depeche Mode.

UnderGround Fly sú v akustickej podobe zaujímavým úkazom, o to viac sa však treba tešiť na záznam ich živého koncertu s „plnokrvným“ soundom, ktorý zvykne rozpútať skutočnú búrku emócií a úprimného hudboného ošiaľu.

text: Martin Lačný

ALICE IN CHAINS

Záver uplynulého roka 2009 priniesol albumy, v ktoré sme len mohli dúfať (CREED – FULL CIRCLE), začali pripočítavať roky od poslednej štúdiovky (PEARL JAM – BACKSPACER), či neverili, že vôbec prídu (ALICE IN CHAINS – BLACK GIVES WAY TO BLUE).  Temný rock’n'roll z autorskej dielne Jerryho Cantrella, ktorý je na novinke výlučným autorom drvivej väčšiny materiálu pokračuje v duchu nepokojnej psyché zahalenej v čiernom hodvábe, uväznenej v ponurosti, ťažkotonážnosti s občasnými dierami v stenách, cez ktoré preniká ranné svetlo. Nielen to v sebe skrýva novinka Alice in Chains BLACK GIVES WAY TO BLUE. Zosnulého frontmana LAYNE-a STALEY-ho nahradil William du Vall. Svojím frázovaním i farbou hlasu môže pripomínať excentrického STANLEY-ho, ktorý nezvládol „acidový trip“ a po ôsmych rokoch od smrti Cobaina, ho následoval. Nový spevák obohacuje skladby Alice in Chains svojim miestami metalovým prejavom, ctí si pamiatku svojho predchodcu a dokazuje svoje zaslúžené miesto u „slečny v reťaziach“. Napriek tomu, že nové skladby neobsahujú ani jeden nápad od jedinečného Stanleyho, môžeme na nahrávke cítiť jeho ducha (pri všetkej úcte a nostalgii). Pečať pôvodných Alice in Chains nepokorili čas ani korózia. Ťažko však označiť tento album za prelomový. Skôr mám pocit, že muzikanti (a najmä Cantrell ako autor) chcú touto nahrávkou ukázať, že dospeli do štádia, kedy aj bez Staleyho, ktorý svojim hlasom spoludefinoval výraz kapely, dokážu nadviazať na posledný radový album z roku 1995 . A to bolo pekelne dávno.

Takto mi znejú jednotlivé kusy
V úvodnej All Secrets Known akoby povstávali všetci démoni i múzy pôvodných Alice, ku ktorým prehovára nový frontman William Du Vall svojim hypnotizujúcim hlasom, rozhodnutý viesť ich vpred po niekoľkoročnom odpočinku . Geniálny “otvárak” pre album, ako aj koncerty v novej zostave. Pilotný singel novinky Check My Brain patrí k tým skôr heavy kúskom, no obsahuje až strednoprúdovú melodickú linku, ktorú Cantrell pridal zrejme na odľahčenie. V Last Of My Kind si Cantrell vyskúšal spoluprácu s novým členom zostavy, pričom v nej nechali vyznieť Du Vallov drsný heavy hlas. Cantrell sa zas blysne v tomto kovovom kuse gitarovým „wah-wah“ sólom. Baladická Your Decision s nádherným „hall“ sólom privodí aspoň krátky pokojný spánok už inak dosť rozorvanej mysli. Jediný song, ktorý kapela napísala spoločne (A Looking In View) je asi najtonážnejší a pôsobí až psychotropne, či little bit scarry.  Hlboký groove dostala ďalšia akustická skladba When The Sun Rose Again, prifarbená tónmi elektrickej gitary a sólom, ktoré jej dodáva nový rozmer. Kompozične najpestrejšou skladbou celého albumu je Acid Bubble. Cantrell sa vyhral s  dynamikou skladby, čo sa odzrkadlilo na jej minutáži, začlenil do nej zaujímavý heavy break i priezračné rockové sólo. Lesson Learned, aj keď hutná, pôsobí priamočiarejšie a uniká od ponurosti. Presná rytmika (Innez/Kinney) sa ťahavo valí celou Take Her Out, ktorú Cantrell šperkuje svojimi vyhrávkami i zaujímavým až orientálne znejúcim motívom. Úžasne bolestná Private Hell je pomalým kúskom s dávkou pátosu a refrénickým dialógom Du Valla a  Cantrella (ktorý vokálmi vypomáha na celej doske). Spevák na gitaristove „I feel cold“ a iné repliky odpovedá so stoickým kľudom v hlase “uh huh“. Veľmi výrazný moment, na ktorý sa nezabúda. Záverečná a smutná Black Gives Way To Blue pôsobí ako rozlúčka so zosnulým LAYNE-om STANLEY-m. Klavírny part v tejto skladbe nahral Elton John po tom, ako ho kapela oslovila v Las Vegas počas nahrávania.

Text: Edo Kopček
Foto: EMI archív

Kruh  sa naplnil

EMI – 50:00

Zostava: Scott Stapp – vocals, Brian Marshall – bass, Scott Phillips – drums, Mark Tremonti – guitar

Produkcia: Howard Benson

Štúdiá: Bay 7 Studios, Valley Village, & Sparky Dark Studio, Calabasas, California

Zoznam skladieb: Overcome; Bread Of Shame; A Thousand Faces; Suddenly; Rain; Away In Silence; Fear; On My Sleeve; Full Circle; Time; Good Fight; The Song You Sing

Zabudnite na predošlé albumy Creed. Po rozpade a niekoľkoročnej odmlke už nikto nedúfal, že sa títo Američania vrátia. A stalo sa. Full Circle, to je nástup v plnej paráde. Jednoznačne autorsky najzrelejší a najsilnejší album, ktorý Creed dostal na vrchol ich “tvůrčích” síl.

Materiál, ktorý nachystali Scott Stapp, Mark Tremonti a spol. je emotívny ako nikdy pred tým a k tomu primerane expresívny. Všetko do seba zapadá, každá skladba je osobitá, má svoju plochu, hĺbku a niekoľko momentov, ktoré sú „so powerfull“. Fungujú samostatne, ale aj ako celok. Tremonti je stelesnením Kirka Hammeta, Zacka Waylda až Heada z Korn. Je to gitarista, ktorý svojou hrou vdýchol tretí rozmer Stappovým slovám a spevovým linkám. Konečne vyznel jeho plný, silný hlas. Vie kedy má pritlačiť a kedy maľovať. Sú preč časy, keď ho porovnávali s Eddiem Vederom. Pri všetkej úcte, toto Eddie nedokáže, nech ho zbožňujeme akokoľvek.

Po zvukovej stránke je album sýty, vyvážený a je jasné, že americké štúdiá ukázali vztýčený prostredník anglickým analógom a už roky hrajú prím. K vrcholom dosky patria Overcome, A Thousand Faces, Rain, Away In Silence, On My Sleeve, Full Circle, Time a Good Fight.

Text: Edo Kopček
Foto: EMI

Osobne som túto zostavu: Matt Helders, Jamie Cook, Alex Turner, Nick O’Malley, John Ashton považoval za svoju obľúbenú, no posledný album pod názvom Humbug, ma trocha zaskočil. Keďže  som očakával energiou nabitý album a pesničky ktoré budú vyžarovať pozitívnu energiu, ako je na Arctic Monkeys zvykom, bol som na omyle. Táto albumová Indie novinka, na mňa zapôsobila dosť melancholicky, jednotvárne a smutne. To bol môj prvý pocit po prvom vypočutí tohto albumu…

Z hudobnej stránky ide o jednoznačný posun dopredu, hlavne vždy perfektná rytmická sekcia v podaní Matt Helders je prekvapivo ešte na vyššej úrovni ako na predchádzajúcich kúskoch. Piesne sú zložito

stavané, s mnohými zmenami rytmov a navrstvenými nástrojmi. Oproti predchádzajúcim albumom však Arctici zjemnili celkový štýl, čo sa nemusí páčiť každému.

Album ide skôr v pätách projektu Last Shadow Puppets, ktorý v roku 2008 vydal  Alex Turner z kapely Arctic Monkeys, Miles Kane z kapely The Rascals.

Každopádne ako tretí album v poradí mladých chalanov je na hudobne vysokej úrovni a verím, že predajú obdobné množstvo nahrávok, ako pri prvom albume. No Tí, ktorým sa páčili prvé dva albumy, budú isto sklamaní, rovnako ako ja.

Text: Matej Tomašovský
Foto: EMI